Martina Holentová

Rozhodla som sa napísať článok o zamestnávaní ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou

Už od malička som chcela niečo dokázať. Možno to bolo zapríčinené okolnosťami, ktoré ma k tomu viedli.

Milí čitatelia Klubčíka,

už dávnejšie som trocha písala o svojom živote, ale keďže vás môj život veľmi zaujal, tak som sa rozhodla napísať o ňom podrobnejšie ako v minulom príspevku. Možno sa budem trocha opakovať, no dúfam, že mi to odpustíte.

Ešte pred mojím narodením sa narodil môj brat. Volá sa Peťo, po mojom dedovi. Keď mamka zistila, že je so mnou tehotná, s ocom netušili, že u nich nastane životný zlom, a to v podobe mňa. Narodila som sa predčasne v jedno krásne letné ráno na prázdninách u mojej babičky, ktorá bývala blízko Humenného, odkiaľ pochádzajú moje sesternice a moji bratranci. Táto dedinka sa volá Nižná Jablonka. Vtedy tam boli moji rodičia s bratom na návšteve. Žiaľ, túto návštevu si moja mamka veľmi neužila, lebo už na druhý deň som sa narodila predčasne a nečakane, v nedeľný slnečný deň.

Keď som sa narodila, vtedy ešte rodičia ani netušili, že budem mať ťažké zdravotné postihnutie. Mysleli si, že budem rovnako zdravá, ako môj starší brat Peťo. To, že tomu tak nebolo, zistili približne, keď som mala osem mesiacov. Začalo sa to nepatrnými, malými záchvatmi. V dôsledku toho, že sa tieto záchvaty opakovali, išla mamka so mnou do nemocnice. Z vyšetrení zistili, že mám epileptické záchvaty. Mamka si myslela, že stanovením diagnózy sa to skončilo, ale neskôr sa zistilo, že to ešte nie je koniec. Zistili, že mám oneskorený vývin, a tak začalo úsilie mojich rodičov.  Mamka so mnou začala čo najskôr cvičiť špeciálne reflexné cvičenie, ktoré stimulovalo nervový systém. Mamka si zo začiatku myslela, že toto cvičenie bude len dočasnou záležitosťou a že čoskoro sa všetko skončí. Žiaľ, nebolo tomu tak. Musím ešte podotknúť, že keď mi toto mamka rozprávala, prišlo mi ľúto môjho brata, lebo bol ešte malý a mamka mu venovala menej pozornosti ako mne. Okrem tohto cvičenia mamka so mnou absolvovala liečenie v Čechách. Aj v tomto prípade mi bolo brata ľúto, lebo bol tri mesiace bez mamky, pretože všetku pozornosť mamka venovala mne a tomu, aby sa môj zdravotný stav zlepšil. Potom postupne sa všetko znormalizovalo a dávalo do starých koľají. Čas pokročil a rodičia rozmýšľali, čo so mnou budú robiť, ako pôjdem do školy a ako sa budem učiť. Chodila som do jaslí na Lokomotívu v Košiciach. Tam tiež boli deti s ťažkým zdravotným postihnutím. Mala som tam svoju obľúbenú sestričku, ktorá sa volala Monika. Bola u mňa až taká obľúbená, že keď som prišla domov, mamke som pílila uši, že Monika robí tamto a Monika to robí takto. Možno mamka už trocha začala žiarliť :).

Keďže v jasličkách som nemohla ostať večne, rodičia uvažovali nad tým, čo so mnou bude ďalej. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Košiciach je ústav pre ťažko zdravotne postihnuté deti, kde je aj škôlka, ktorú som začala navštevovať. Zo začiatku ma tam však nechceli prijať, preto tam išla mamka pracovať ako kuchárka. Na základe toho, že tam moja mamka pracovala ako kuchárka, ma nakoniec prijali do tejto škôlky. No v škôlke som to nemala jednoduché, lebo tam bola jedna učiteľka, ktorá si z môjho pohľadu na mňa zasadla. Stále mojej mamke tvrdila, že ja nič nezvládnem, lebo nie som ako ostatné deti, a že patrím do osobitnej školy. Podľa jej slov budem teda nevzdelávateľná. A keď nastal čas na riešenie toho, kam pôjdem do školy, tak tvrdila, že patrím do osobitnej školy aj s mojou kamarátkou Jankou. S touto mojou kamarátkou som chodila nielen do jasličiek, ale aj do tejto škôlky. Musím povedať, že na deň nástupu do osobitnej školy nikdy nezabudnem. Bol to pre mňa veľmi ťažký a traumatizujúci zážitok, lebo som videla Jankinu mamku plakať a kričala: „Neberte mi moju dcéru, nechcem ju tu nechať.“

Čo sa týka mňa, na osobitnú školu ma neprijali, lebo to moja mamka nechcela dopustiť. A ak by to aj pripustila, chcela sa kvôli mne presťahovať do Nižnej Jablonky, ktorá je blízko Humenného, kde bola táto osobitná škola. V Nižnej Jablonke bývala aj moja babka, moji bratranci a sesternice a teta. Ale nakoniec rozhodla, že ma tak ďaleko do osobitnej školy nedá, pretože vtedy v Košiciach osobitná škola nebola. Namiesto nástupu do osobitnej školy som nastúpila na liečenie, ktoré som absolvovala v Čechách.

Na liečení som bola rok a pol a tam som sa aj učila. Učiteľ, ktorý ma učil tvrdil, že som síce veľmi bystré a šikovné dievčatko, ale aj tak patrím do osobitnej školy, nakoľko nedokážem písať. Po tomto liečení som sa vrátila domov a rodičia uvažovali, čo so mnou bude ďalej.

Nakoniec som do osobitnej školy nešla, ale keďže v blízkosti nášho bydliska osobitná škola bola, tak mamka mi vybavila súkromné vyučovanie s učiteľkou, ktorá pracovala v tejto osobitnej škole. Táto učiteľka chodila ku mne domov dvakrát do týždňa. Doteraz si pamätám, že chodila v utorky a vo štvrtky. Veľmi dobre sa mi s ňou komunikovalo a jej prístup ku mne bol veľmi ľudský. Pani učiteľka mi raz dala do ruky ceruzku a mala som  obtiahnuť jeden kruh. To, že mi dala do ruky ceruzku, malo istý zámer. Chcela tým zistiť, či budem niekedy písať. Ja som ten kruh obtiahla. Takto zistila, že ja budem vedieť písať a že budem aj vzdelávateľná, to znamená, že vôbec nepatrím do osobitnej školy, ako to predtým všetci, okrem mojej mamky, tvrdili. Dokonca si to myslel aj môj otec. A tak ma učiteľka postupne naučila písať písmenká a dávala mi ich na domácu úlohu písať. Keďže mi ona dávala za úlohu urobiť iba jedno, vždy som si pre ňu pripravila prekvapenie a naučila som sa písať aj ďalšie písmenko. Takže ku koncu školského roka som dostala tri vysvedčenia, a to za to, že som absolvovala prvý, druhý a tretí ročník za jeden školský rok na osobitnej škole. A potom sa už veci rýchlo dali do pohybu. Táto pani učiteľka mi vybavila odborné vyšetrenie u psychologičky, ktoré som úspešne absolvovala. Z výsledkov psychologického vyšetrenia vyplývalo, že ja vôbec do osobitnej školy nepatrím, a že sa budem vedieť normálne efektívne učiť ako všetci ostatní, ale že budem mať jeden problém. No nie závažný. A to taký, že ak niekedy dostanem päťku v škole, budem veľmi emotívne reagovať a budem z toho dosť nešťastná. Záver z vyšetrení teda bol, že patrím na normálnu základnú školu. Tak nakoniec som na tú základnú školu nastúpila, bolo to presne v ústave, kde moja mamka pracovala a kde som chodila do škôlky. Keďže psychologické vyšetrenia boli dobré, mohla som nastúpiť rovno do druhého ročníka, ale zástupkyňa rozhodla, že by bolo lepšie, ak by som nastúpila do prvého ročníka a začala od začiatku. Tak som nastúpila na základnú školu, keď som mala asi deväť rokov, v roku 1990. Tam som mala presne tie isté spolužiačky, ktoré so mnou chodili do škôlky. Lepšie som vychádzala s chlapcami ako s nimi. Nesprávali sa tak, ako som očakávala. Keď som bola staršia a chodila na základnú, stalo sa mi to, že sa mi moje spolužiačky posmievali a mali ma za menejcennú len preto, že som mala z triedy najťažšie postihnutie. To znamená, že som musela na vyučovaní ležať, lebo mi to nariadila ortopédka. Na druhom stupni sa to zlepšilo, ale aj tak som mala k nim chladnejší vzťah, nebolo to také ako predtým. Nevedela som im dôverovať. Je to smutné, že aj v škole pre ťažko zdravotne postihnuté deti sú deti, ktoré šikanujú iné deti pre ich postihnutie. Žiaľ, je to tak. Musím povedať, že som sa niekedy nevedela dočkať, kedy už dokončím základnú školu. A som rada, že to tak rýchlo uplynulo a prišiel ten deň, kedy som ju ukončila. Moje spolužiačky išli na inú strednú školu ako ja.

Na obhajobu musím povedať, že chlapci sa ma viac zastávali ako tie spolužiačky, ktoré som poznala odmalička. Tak som veľmi rada, že sa naše cesty rozišli.

Pokračovanie nabudúce J...

Maťka Holentová

V prvej časti mojej trilógie som sa pozdieľala o tom, ako to so mnou bolo, keď som sa narodila a aké som mala detstvo. Tiež o tom, ako to bolo s materskou a základnou školou.

Po základnej škole som išla na dvojročnú nadstavbu na obchodnú školu, kde sme boli piati, z toho len jedno dievča - ja. Cítila som sa preto medzi chlapcami ako kráľovná. Chlapci sa ku mne správali veľmi pekne a boli milí. Chcela som im občas pomáhať s účtovníctvom, lebo som tomu rozumela, ale učiteľky mi kázali mať akési tajomné embargo. :)

Bola som s chlapcami dva roky a tie ubehli neskutočne rýchlo. Veľmi rada na to spomínam, lebo som s nimi nemala žiaden konflikt, mali sme sa radi a vychádzali sme spolu veľmi dobre. Žiaľ, jeden z nás piatich už tu medzi nami nie je. Po ťažkej chorobe nás opustil. Mám na neho len dobré spomienky, bola s ním sranda a rozumeli sme si.

Nuž, to čo bolo dobré, veľmi rýchlo ubehlo. Po dvoch rokoch štúdia som mala absolventské skúšky z ekonomiky, účtovníctva a administratívy. Ja som si ako otázku vytiahla tému životopis a skúšky dopadli celkom dobre. Nikto z nás neprepadol.

Keď som skončila túto školu, bola som jeden rok doma, ale aj napriek tomu som sa nenudila. Chodila som na kurz angličtiny v utorky a štvrtky od 16tej do 19tej, za ktorý som zaplatila dosť veľa. Chodila som totiž na súkromnú jazykovú školu na Akadémii vzdelávania. Urobila som skúšky z angličtiny a preradili ma do štvrtého ročníka.

Po dvoch rokoch na obchodnej škole a po jazykovej škole som si túžila urobiť maturitu. Chcela som ísť pôvodne na strednú školu sociálnej práce, ale už z pohovoru, ktorý som absolvovala, som nemala dobrý pocit. Tak som hľadala niečo iné a blízko môjho bydliska bola obchodná akadémia, kde ma však nechceli prijať. Musím povedať, že som to pomaly chcela vzdať a zmierovala som sa s tým, že ostanem bez maturity. Nakoniec však moja mamka uvidela inzerát, že príjmu nových absolventov na Strednú obchodnú školu a tak som sa tam išla pozrieť a informovať, či by ma tam neprijali. Na moje prekvapenie ma na túto školu prijali bez akýchkoľvek väčších problémov. Riaditeľka bola veľmi ústretová. Síce som túto školu veľmi nemala rada, pretože som sa chcela zamerať skôr na sociálnu oblasť, ale keď som chcela mať maturitu, musela som sa tomu prispôsobiť a absolvovať ju. Postupom času môžem povedať, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. Samozrejme, vtedy keď som nastúpila na tú školu som sa bála, ako budú ku mne spolužiaci pristupovať a ako ma prijmú, ale moje obavy sa rýchlo pominuli, lebo som zistila, že spolužiaci sú milí, láskaví, bezprostrední a bezproblémovo so mnou komunikujú. Boli sme rozdelení na dva odbory. Ja som študovala odbor bankovníctvo a druhá polovica mala odbor podnikanie. Bolo nás spolu asi dvadsať. Pred tým, ako som nastúpila, som musela absolvovať jedno špeciálne vyšetrenie v špeciálnej pedagogickej poradni, či vôbec môžem nastúpiť do tejto súkromnej školy. Absolvovala som aj psychologické testy. Táto špeciálna pedagogická poradňa sa nachádza v centre mesta na Bocatiovej ulici. Tam zistili, že z mojej strany neexistuje žiaden problém a že do tejto školy môžem nastúpiť. Ešte pred tým si z tejto poradne boli overiť podmienky v triede. Zisťovali, či nebudem potrebovať nejaké špeciálne pomôcky. V  škole bolo veľa schodov, ale vďaka mojej kompenzačnej pomôcke - schodolezu, ktorú som na tento účel dostala, sa to dalo zvládnuť. Na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny som nahlásila, že budem navštevovať danú školu a na základe toho mi schválili túto potrebnú pomôcku. V druhom ročníku som vážnejšie ochorela, trápili ma hlasivky a tak sa vyskytol prvý problém a neistota, či vôbec zmaturujem. Potom, približne na konci druhého ročníka, vznikol ďalší problém, pretože sa naša škola presťahovala do inej budovy, v blízkosti mestského parku, a opäť padali otázky, či dokončím túto školu spoločne s mojimi spolužiakmi. Tento problém bol veľký, konkrétne ním bolo 70 schodov, keďže naša trieda bola na druhom poschodí. Na prvom poschodí boli geodeti a na druhom sme boli my. Pani riaditeľka však v tomto vyšla mne, aj mojim rodičom v ústrety a chodila som do školy len dvakrát do týždňa, teda sa môj učebný plán zmenil na individuálny. Dostávala som domáce úlohy, ktoré som si mala vypracovávať. Bolo mi ľúto, že to tak musí byť a že svojich spolužiakov vidím pomenej. Bolo mi za nimi smutno, lebo aj keď boli dosť „živí“, voči mne sa správali vždy slušne a boli voči mne ústretoví a cítila som sa s nimi super.  Aj vďaka tomu, že som sa vzdelávala doma a chodila do školy len dvakrát do týždňa, som to zvládla a dostala som sa do maturitného ročníka. Nakoniec sa to podarilo a zmaturovala som so svojimi spolužiakmi aj napriek zdravotným problémom a rôznym komplikáciám, ktoré sa počas môjho štúdia na tejto škole vyskytli. Veľmi som si užila aj svoju stužkovú. Je to dodnes pre mňa silný zážitok, keď si na to spomeniem. Naša stužková bola proste super. Počas písania tohto článku mi napadlo, že by som zorganizovala stretnutie po desiatich rokoch. Stanovila som si za cieľ nájsť svojich spolužiakov, ale ešte netuším, či a ako sa mi to podarí. O chlapcoch neviem nič, ale viem o jednej spolužiačke, že sa vydala a je šťastná. Skúsim sa s ňou spojiť a snáď sa nám podarí zorganizovať stretávku, tak nám pri tom držte palce. :)

Na konci tejto časti sa ešte chcem poďakovať pani riaditeľke, mojej triednej, že bola voči mne veľmi zhovievavá a trpezlivá, hlavne pri účtovníctve, ktoré nás učila. A predovšetkým sa chcem poďakovať svojim spolužiakom, ktorí boli ku mne ústretoví a pomáhali mi vždy, keď som potrebovala pomoc. Hlavne vtedy, keď som mnou moje osobné asistentky nemohli ísť do školy. Ešte sa chcem poďakovať v neposlednom rade mojim rodičom, že aj napriek tomu, že sa škola presťahovala ďalej od môjho bydliska, mi umožnili doštudovať spoločne s mojimi spolužiakmi. Boli to tí najlepší spolužiaci a dodnes na nich spomínam. Žiaľ, musím priznať, že boli lepšími spolužiakmi ako tí, ktorých som mala na základnej škole. Na základnej škole som mala všetkých spolužiakov so zdravotným postihnutím, no napriek tomu sa ku mne nesprávali natoľko rovnocenne, ako „zdraví“ spolužiaci na strednej. Pokiaľ by mal niekto strach byť integrovaný medzi zdravých spolužiakov, nemal by sa báť a mal by sa informovať o podmienkach škôl v jeho okolí. Netreba sa vzdávať svojich snov, túžob a výziev do budúcností. Odmalička som snívala, že raz budem medzi zdravými spolužiakmi. Možno som si to vymodlila, možno to bola náhoda alebo zhoda okolností, ale snaha mňa a mojich rodičov sa vyplatila. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť a možnosť byť zaradená do normálneho vyučovacieho procesu.

Koniec 2.časti..POKRAČOVANIE NABUDÚCE ;)

V tejto poslednej časti sa dozviete niečo bližšie o tom, ako som v štúdiu pokračovala na vysokej škole.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aké to bude, keď budete starí a kde skončíte?

Keďže osobnú asistenciu využívam už dosť dlhú dobu, tak som sa rozhodla o tom napísať článok.

Začiatkom februára naše zariadenie, Detský klub ZPDaM, navštívil po prvýkrát otec Dušan Škurla.

Približne pred dvoma mesiacmi sme sa zúčastnili na podujatí Tvoj život je dôvod na oslavu, na ktorú nás pozval otec Škurla z Teologickej fakulty, aby sme prerozprávali svoje životné príbehy.

V máji sme spoločne s našou partiou z DK navštívili Ružomberok. Bol to výlet, ktorý sme si naplánovali už týždeň pred tým, ale kvôli zlému počasiu nám to nevyšlo.

Od malička som rozmýšľala nad svojím slobodným, nezávislým životom. Vždy som si predstavovala, aký asi bude.

V tomto článku sa presunieme o rok dozadu, pretože si pospomínam na ples, ktorý sa konal 18.11.2017 v Košiciach, konkrétne v kultúrnom dome v Krásnej.

Tento ročník bol špecifický aj tým, že okrem zbierky Hodina deťom sa v našom DK konal aj seminár o ľudských právach.

Musím povedať, že už na začiatku som si myslela, že tam ani nedorazíme, lebo vlak mal kvôli poruche meškanie na dobu neurčitú.

Tieto Vianoce sme sa (Partia z DK) mohli po prvýkrát zúčastniť na predávaní Primátorského punču.

V našom klube sme si vianočnú atmosféru vytvorili cez pečenie medovníkov a ich zdobenie.

Túto školu sme sa rozhodli navštíviť s našou Partiou z DK z dôvodu spolupráce a aj mapovania škôl.

Keď sme prišli do cieľa, tak ako prvé sme sa išli pozrieť Kláštor premonštrátov.

Bowling je dobrý na koncentráciu a pozornosť, ako aj na zábavu.

Musím povedať, že na začiatku som mala trému, ale obávala som sa zbytočne, pretože tento deň dopadol vynikajúco.

Chcela by som povzbudiť všetkých k tomu, aby sa nevzdávali svojich snov a túžob.

Dobrovoľne, slobodne a z vlastného rozhodnutia chcem pomôcť svojou troškou k lepšiemu kroku.

 Začiatkom februára sa naša Partia z DK zúčastnila na otvorení nových priestorov v Detskom klube.

Milí čitatelia, chcela by som vám priblížiť môj zážitok z Bielej noci, ktorý bol pre mňa nečakaným prekvapením od mojej osobnej asistentky Zdenky a jej manžela.