Rovnaké príležitosti

Milí čitatelia nášho časopisu Klubčík. Tentokrát by som Vám chcela napísať povzbudzujúci článok s názvom "Rovnaké príležitosti".

Ako adolescentke sa mi narodili bratranec a sesternica. Volajú sa Alenka a Roman. V našom príbuzenskom vzťahu je trochu smutné to, že sme sa od malička videli málokedy, len dvakrát do roka, pretože bývajú v Čechách. Oni dvaja, narozdiel odomňa, nemajú žiadne zdravotné postihnutie. Stretávali sme sa väčšinou cez letné prázdniny. Zážitky s nimi boli pre mňa perfektné a nezabudnuteľné. Nikdy mi nedali pocítiť, že som pre nich iná kvôli môjmu zdravotnému postihnutiu. Vždy ma brali za seberovnú sesternicu. Keď sme išli na prechádzku, tak sa skôr hádali kto ma bude tlačiť.

Ešte ako dievča pred pubertou som mala svoj sen. A to stať sa psychologičkou, keď budem raz veľká a dospelá. Moja najdrahšia sesternička Alenka, ktorá ešte ani nevedela poriadne rozprávať, už vtedy hovorila o tom, že keď bude veľká, bude vyrovnávať zuby. Aby som ja, ako jej sesternica, mala krásny úsmev :D. Možno to vyplývalo aj z toho, že som brala veľa liekov a mala som v dôsledku toho poškodený chrup. Vždy hovorila, že keď bude veľká, vyrobí mi ružový strojček :) a stále mi hovorila "usměj se na mne, ukážu ti, kde ti ty zuby vyrovnám :)"

Ako čas plynul a my sme sa stretávali z roka na rok stále starší, tak sme sa stretávali menej. Svoje sny sme mali stále rovnaké. Ona chcela byť stále zubná doktorka a ja psychologička. Dá sa povedať, že sme si svoje sny splnili. Ja som skončila náuku o rodine na Katolíckej univerzite (zatiaľ bakalára). Moja sesternica Alenka skončila ako zubná doktorka a má v tomto odbore aj prácu. Doposiaľ hovorí, že táto práca ju veľmi baví.

Pre mňa ako osobu so zdravotným postihnutím bol tento sen vzdialenejší a ťažšie dosiahnuteľný, ale napriek tomu som sa nevzdávala. V dôsledku môjho zdravotného postihnutia bolo pre mňa komplikované študovať na vysokej škole, ale nevzdala som sa. Mnohí ľudia a známi tvrdili, že možno je to pre mňa zbytočné a bude to náročné, ale vďaka osobnej asistencii som sa rozhodla predsa študovať na vysokej škole.

Musela som mať veľmi dobre zorganizovanú osobnú asistenciu, aby som včas vstala z postele, mohla sa obliecť a ísť na univerzitu. Mnoho zdravých ľudí si to neuvedomuje, ale mať zdravé ruky a zdravé nohy je na nezaplatenie. Je to dar, ktorý sa nedá ničím nahradiť, len kompenzovať. Som vďačná za túto "rovnakú príležitosť". Ďakujem za podporu svojej rodine, skvelým osobným asistentkám, ktoré sa rozhodli pomôcť mi prebojovať sa až do cieľa a získať bakalársky titul.

Ja som možno musela vynaložiť dvojnásobne úsilie na to, aby som bola tým čím som sa stala, ale ľudia by nemali zabúdať, že najdôležitejším titulom je to, akým ste človekom a aké máte otvorené srdce pre druhých, ako a na čo viete využiť svoje schopnosti alebo nadanie.. Bez ohľadu na to či máte ťažké zdravotné postihnutie alebo nie. Nie je podstatné či máte slabé ruky alebo nohy.

Chcela by som povzbudiť všetkých k tomu, aby sa nevzdávali svojich snov a túžob. Lebo aj keď sú túžby takmer nereálne, môžu sa stať peknou realitou. Tento článok je venovaný všetkým, ktorí sa nevzdávajú a bojujú za rovnaké príležitosti. Medzi takých ľudí sa radím aj ja. Veľmi sa chcem poďakovať Alenke a Romankovi, že nikdy medzi nami nehľadali rozdiely a že som sa cítila v ich očiach ako dobrá, síce trocha poplašená divoška, ale rovnocenná sesternica. A ďakujem, že ma povzbudzujú vo všetkom čo robím a vidia v tom podstatný a duchaplný zmysel. Ich podpora ako aj celej mojej rodiny mi dáva silu bojovať ďalej. Som rada,že ich mám.

Martina Holentová