Naše prvé stretnutie s Otcom Dušanom Škurlom

Začiatkom februára naše zariadenie, Detský klub ZPDaM, navštívil po prvýkrát otec Dušan Škurla. Ja som sa s ním osobne prvýkrát stretla, keď som chodila na vysokú školu na Teologickú fakultu v Košiciach. Vyučoval ma jeden z predmetov, ktorý som musela absolvovať. Potom neskôr už som ho nepoznala len zo školy, ale aj z Vysokej nad Uhom, kde som bola na púti radosti. Keďže už nechodím do školy a dlho som už na púti radosti nebola, úprimne ma potešilo, že po dlhšej dobe som ho stretla u nás v klube. Na toto prvé stretnutie pozvala otca Dušana naša pani riaditeľka. Bola som veľmi rada, že prijal naše pozvanie na také duchovné stretnutie. Na úvod sa nám otec Dušan predstavil a poprosil nás, aby sme aj my povedali niečo o sebe. Potom sa nás spýtal, čo očakávame od spoločných stretnutí, ktoré máme v pláne raz mesačne zorganizovať. Povedali sme mu, aké máme predstavy a aké témy by nás zaujali, aby vedel, kde jeho prednášky majú smerovať. Napríklad ja som povedala, že od týchto našich stretnutí očakávam to, že sa viac budeme venovať sebe navzájom a pomoci jeden druhému a zameriame sa na problémy druhých. Podľa mňa, mali by sme si otázku: „Čo trápi iných?“ aj častejšie položiť. Lebo možno niekto, kto je nablízku, potrebuje viac pomoci ako my. Osobne som veľmi rada, že sa tieto stretnutia s otcom Dušanom budú opakovať, lebo povzbudivé a motivačné duchovné stretnutia obohatia každého z nás. Otec Škurla podľa môjho názoru bude viesť tieto stretnutia povznášajúcim, duchovným spôsobom a do našich uponáhľaných životov vloží pokoj a nádej. Pomôže nám, aby sme neboli takí zahĺbení do seba a zameraní iba na svoje problémy. Ja sa už veľmi teším na naše najbližšie stretnutie, lebo otec Dušan má veľmi dobrý štýl prednášania tém. Pôsobí na mňa upokojujúco a charizmaticky. Verím, že tieto stretnutia budú prínosom pre mojich kamarátov v našej partičke. Myslím si, že v dnešnej vystresovanej a uponáhľanej dobe každý človek potrebuje úprimný pokoj na duši a vieru v Boha.

Tieto stretnutia budú mať aj iný rozmer. Moji kamaráti z tejto partičky sú väčšinou ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím a nemajú možnosť sa tak často dostať do kostola. Okrem preberania zaujímavých tém, diskusií, pozerania povzbudivých a motivačných filmov, budeme mať možnosť dohodnúť si s otcom Dušanom aj osobný rozhovor alebo sviatosť zmierenia. Ja som veriaci človek a verím v Boha, lebo môj život bez Boha by nemal zmysel. Neodsudzujem ale tých, ktorí v Boha neveria, no mám skúsenosť, že sa oplatí okrem svojich vlastných síl spoliehať sa na sily Božie. Som toho názoru, že keby Boh neexistoval, tak mnohí z nás, čo máme ťažké zdravotné postihnutie, možno by sme na tomto svete neboli. Verím, že má zmysel, a nie je to náhoda alebo omyl, že sú na svete ľudia so zdravotným postihnutím. Sú obohatením pre rodinu, priateľov a známych, majú im čo odovzdať.

Je jedno, ako navonok vyzeráme, či sme vysokí, nízki, chudí, tuční, alebo či máme alebo nemáme zdravotné postihnutie. Dôležité je naše vnútro, naše srdce. Keď v ňom budeme mať Boha, tak budeme mať to najdôležitejšie. To je hlavné posolstvo môjho článku a v tom vidím aj posolstvo našich stretnutí.

Martina Holentová