Trilógia môjho života 3. časť

Milí čitatelia nášho obľúbeného časopisu Klubčík,

v prvej a druhej časti mojej trilógie som písala o svojom živote od narodenia, až po úspešné absolvovanie strednej školy a maturity. V tejto poslednej časti sa dozviete niečo bližšie o tom, ako som v štúdiu pokračovala na vysokej škole, ako ma to zmenilo a ako som dostala možnosť pracovať v našej redakcii časopisu Klubčík J

Po skončení štvrtého ročníka na obchodnej akadémii som ešte nevedela o svojich budúcich plánoch, ale zamýšľala som sa nad nimi. Ani počas tohto obdobia som sa nenudila. Chodila som na ďalší kurz angličtiny na Akadémii vzdelávania. Ja som taký aktívny človek, ktorý sa stále túži realizovať. Pokračovať v štúdiu angličtiny som chcela preto, aby som sa mohla neskôr stať prekladateľkou. Vtedy som ešte netušila, že ma čaká úplne iný osud. Sestra našej (Detský klub ZPDaM, pozn.red.) sociálnej pracovníčky Majky mi začala robiť osobnú asistentku. Volá sa Nika. Už vtedy bolo mojim tajným snom dostať sa na vysokú školu, konkrétne študovať psychológiu. Vedela som, že moje šance sú minimálne, pretože uchádzačov bolo veľa a prijímaných málo. Napriek tomu bola moja túžba stále vysoká. Netušila som ale kam ísť a či sa mi to vôbec podarí. Ako som už spomínala, v tom čase ku mne nastúpila Nika ako moja osobná asistentka. Tá ma stále nenápadne presviedčala o vysokej škole. Vraj mám skúsiť študovať na Teologickej fakulte tu v Košiciach, odbor Náuka o rodine. Vraj, že je to veľmi pekný a zaujímavý odbor, ktorý mi do života dá veľa. Nakoniec ma aj presvedčila a skúsila som to a som im za to veľmi vďačná, aj keď už mi asistentku nerobí, ale ostali sme kamarátky. Dúfam, že nimi ostaneme ešte veľmi dlho. Predtým som ale opäť absolvovala vyšetrenie v špeciálno-pedagogickej poradni na Bocatiovej v Košiciach. A opäť úspešne.

Následne som si podala prihlášku a šla na prijímacie skúšky. Tie boli z 2 predmetov. Právo a filozofia. Našťastie, už vtedy som mala asistentky, ktoré na tejto škole študovali, takže som od nich získala poznámky, z ktorých som sa mohla pripraviť. Stalo sa to, o čom som ani vo sne nedúfala. Prijali ma! :) Začiatky boli veľmi ťažké, keďže predmety boli z úplne inej oblasti na aké som bola zvyknutá  na strednej škole. Bola to pre mňa novinka. Hlavne filozofia, teológia... Tie boli vždy ťažkým orieškom. V prvom ročníku bola najťažším predmetom filozofia. S tou som si nevedela zo začiatku poradiť, ale nakoniec som ju zvládla. Samozrejme našli sa aj také, ktoré som si veľmi obľúbila. Napríklad všeobecná pedagogika a psychológia. Tieto predmety mi išli o niečo lepšie. Boli to veľmi zaujímavé a podnetné predmety. Musím ešte podotknúť, že v našom odbore a ročníku nás bolo veľmi málo. 6 ľudí. Moje vzťahy s ostatnými boli veľmi dobré. Zvykli sme si na seba a je potrebné dodať, že s chlapcami som aj na tejto škole vychádzala lepšie ako s dievčatami .J  Vždy som si myslela, že s nimi úspešne absolvujem štátnice a teda bakalárske štúdium, no žiaľ, po nejakom čase som zistila, že tomu tak nebude. Nie preto, že by som nezvládala učivo univerzity, ale preto, že do toho vstúpili závažnejšie zdravotné problémy. Na prednášky som chodievala denne, od pondelka do piatku a tento nápor mal zlý dopad na môj zdravotný stav, hlavne na moju chrbticu. Začala ma veľmi bolieť. Stalo sa to v treťom ročníku. Spočiatku som sa snažila tieto bolesti ignorovať, no potom sa pridružili aj ďalšie symptómy, ktoré boli omnoho závažnejšie. Hovorím teraz o nespavosti, ktorou som postupne začala trpieť. Napriek nespavosti a bolesti chrbtice som zimný semester dotiahla až do konca. Pochopila som, že to nemôže ísť takto ďalej a aj napriek túžbe skončiť bakalára so svojimi spolužiakmi som musela bakalársky ročník prerušiť, ukončiť všetky plány a venovať sa svojmu zdraviu. Po uplynutí dvoch rokov prerušeného štúdia som sa musela rozhodnúť, čo bude s mojim štúdiom ďalej. Striedali sa vo mne pocity túžby, ale aj strachu z toho, či sa moje zdravotné problémy nebudú opakovať. Musím ešte podotknúť, že som zmenila neurologičku, ktorá tieto problémy odstránila. Samozrejme som nástup do školy konzultovala aj s ňou. Pani neurologička mi povedala, že sa návrat problémov zaručiť nedá a že to čiastočne záleží aj odo mňa a od toho, aký budem mať nadhľad od svojich povinností. Keďže už bolo potrebné sa definitívne rozhodnúť, rozhodla som sa, že to opäť skúsim. Samozrejme sa musím vrátiť aj trochu späť, lebo ešte pred opätovným nástupom na štúdium som dostala pracovnú príležitosť cez projekt Nadácie pre deti Slovenska  realizovať sa ako redaktorka časopisu Klubčík aj Dokumentárneho štúdia Klubius za malú finančnú odmenu . Táto práca ma veľmi napĺňala a stále napĺňa. Som vďačná za túto možnosť realizovať sa Nadácii pre deti Slovenska a hlavne pani doktorke Marcelke Strhárskej  a našej pani riaditeľke Ing. Kozákovej.  Táto práca mi toho dáva  veľmi veľa. Hlavne to, že mi pomohla zabudnúť na moje zdravotné problémy tým, že som sa mohla realizovať. Keďže som sa rozhodla nastúpiť späť na univerzitu, tak som musela vyriešiť to, akým spôsobom skĺbim štúdium a svoju prácu. V projekte momentálne pokračujem aj druhý rok a popri ňom dokončujem štúdium dištančnou formou. O túto formu som požiadala hlavne z dôvodu svojich zdravotných problémov. Minulý rok v septembri som teda nastúpila na univerzitu, úspešne zvládla všetky skúšky a bola pripustená ku štátniciam. Tie som tiež úspešne zvládla aj so svojou bakalárskou prácou, ktorej názov je „Miesto hendikepovanej osoby v rodine a spoločnosti“. Musím podotknúť, že táto práca sa mi písala dosť komplikovane a napísala som ju až na piaty pokus, keďže sa mi kazil môj malý notebook. Už som si začala myslieť, že štúdium kvôli problémom s bakalárskou prácou neukončím ani tento rok a musím priznať, že som už rozmýšľala aj nad opätovným odložením ukončenia štúdia o rok. Až taká zúfala som bola. Nakoniec sa môj počítač umúdril a zvládol nápor pri dlhom písaní mojej bakalárskej práce. Vďaka mojej pilnosti a mojim šikovným asistentkám sa práca úspešne podarila a je oficiálne nahratá už aj do Aisu (študentského online systému, pozn.red.). Už mám aj celkom dobré hodnotenie tejto bakalárskej práce s ktorým som spokojná. V najbližšej dobe ma ešte čaká finále. A to v podobe štátnice z pedagogiky a obhajoby bakalárskej práce.

Vážení čitatelia Klubčíka! Držte mi palce a myslite na mňa, aby som štátnicu a obhajobu ukončila úspešne a tým získala titul Bc. Dodatočne musím povedať, že s niektorými svojimi spolužiakmi komunikujem doteraz a veľmi mi chýbajú. Od srdca vám musím povedať aj to, že je veľmi dôležité sa životne realizovať a do všetkého čo budete realizovať, vložte svoje nadšenie a hlavne srdce, lebo až vtedy sa splní všetko to, po čom túžite. Môžete mať titulov pred menom aj za menom koľko len chcete, ale najhlavnejším titulom je vaše správanie a žitie. To, akým ste človekom, aký máte pohľad na svet a hlavne ako komunikujete s ľuďmi, ako ich viete pochopiť a pomôcť im.

Pre tento krát je to všetko J

S pozdravom Maťka Holentová.