Kam som to dotiahla a svojou vôľou túžim dosiahnuť

Keď som bola malá, už som vedela, že chodiť nebudem, ale aj tak som neprestala dúfať, že raz, keď budem veľká, vydám sa a môj svadobný deň bude taký, že budem mať veľké dlhé šaty so sto metrovou vlečkou. Moji deviati bratranci s mojím bratom na čele mi ju budú držať, či sa im to páči alebo nie. Postupne sa moje sny menili. No jeden sen mám aj teraz a to, že sa chcem osamostatniť od rodičov a ten mi od malička až dodnes pretrváva. Snáď sa mi to raz podarí.

Už od malička som chcela niečo dokázať. Možno to bolo zapríčinené okolnosťami, ktoré ma k tomu viedli.

Keď som bola malá, už vtedy som mala problém s tým, čo so mnou bude ďalej a ako to so mnou dopadne, pretože o mojom osude rozhodovala moja pani učiteľka s pani psychologičkou. Len od nich záležalo ako sa môj osud naplní, bez ohľadu na to, aký je môj zdravotný problém. Rozhodnutie nebolo pre mňa priaznivé, bola mi odporučená osobitná škola v Humennom. Ale v mojom prípade sa im to nepodarilo, lebo moja mamka poznala moje kvality a predpoklady. Preto sa v poslednej chvíli, keď sme už boli na zápise v Humennom, rozhodla, že sa sama postará o moje vzdelanie, a to tak, že som bola zapísaná v osobitnej škole v Košiciach, v ktorej boli zhodnotené moje schopnosti. Učiteľka v tejto škole si všimla, že ja do osobitnej školy nepatrím. Zároveň som bola vyšetrená školskou psychologičkou, a tým pádom som mohla nastúpiť do základnej školy v domove sociálnych služieb a na prekvapenie som mala aj výborný prospech. Bohužiaľ, nie všetci mali také šťastie ako ja. Na ten deň, keď sme boli v Humennom na zápise, nikdy nezabudnem na plač mamky mojej kamarátky, ktorá tam zostala. Žiaľ, v tomto prípade to malo smutný koniec, na rozdiel odo mňa.

Tento deň u mňa vyvolal veľmi silný negatívny zážitok. Od vtedy, čo sa stalo na tej osobitnej škole v Humennom, som sa rozhodla, že keď budem veľká, síce neviem, akým spôsobom, ale budem pomáhať ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím. Základnú školu som skončila úspešne v domove sociálnych služieb medzi rovnako postihnutými ako som bola ja. Je mi však ľúto, že som nemohla chodiť do normálnej ZŠ, že som nebola integrovaná medzi ostatné zdravé deti, lebo už vtedy som túžila chodiť do normálnej školy. Potom však prišiel zlom na strednej škole. Splnila sa mi túžba byť integrovaná medzi zdravých spolužiakov. Žiaci, učitelia aj pani riaditeľka ma prijali veľmi dobre. Bolo to najlepšie rozhodnutie, i napriek tomu, že tento ekonomický odbor mi až tak nesedel. Avšak škola bola blízko môjho bydliska, a z tohto dôvodu som neriešila, či ma to baví alebo nie. Vtedy som mala jediný cieľ, urobiť si maturitu. A dokonca som pokračovala aj v pomaturitnom vzdelávaní, a to v odbore daňové poradenstvo. Počas tých 4 rokov, čo som bola na strednej, musím s odstupom času pochváliť svojich spolužiakov, že to boli tí najlepší spolužiaci, akých som mohla mať. Rešpektovali mňa, moje rozhodnutia, moje názory a moje postihnutie, nepovyšovali sa, neposmievali sa. Klamala by som, keby som tvrdila, že som od začiatku nemala strach a obavy z toho, ako sa budú spolužiaci ku mne správať, ako budú so mnou komunikovať, alebo ako ocenia moje schopnosti a názory. No, dopadlo to nad moje očakávania, až výborne.

Na stužkovej slávnosti som sa výborne zabávala. Nikdy na ňu nezabudnem. Bol to najlepší deň v mojom živote. Moja mamka sa v ten deň veľmi rozplakala, dojalo ju, že netušila, že raz príde deň, keď jej dcéra bude maturovať. Keď som bola malá, tak sa nevedelo, ako to so mnou bude a to, že to dosiahnem až k maturite, to nikto netušil.

Ale prišiel deň, keď som sa rozhodla, že to chcem dosiahnuť ešte ďalej. Pôvodne som mala na pláne ísť na vysokú školu na UPJŠ študovať psychológiu. Žiaľ, tento zámer mi nevyšiel, lebo som sa dozvedela, že prijímali len 50 študentov a uchádzačov bolo vyše 500. A to ma odradilo. Potom mi robila asistentku Veronika Dubecká, ktorá vtedy navštevovala teologickú fakultu. Nepriamo ma presvedčila, že nech to skúsim na ich škole, teda na Teologickej fakulte v Košiciach, konkrétne v odbore Náuka o rodine, že je to dobrý odbor. A tak som sa rozhodla, aj keď som si to predstavovala trochu inak, že si na ňu podám prihlášku a prijali ma. Som rada, že ju navštevujem a štúdiom si rozširujem obzor, svoj pohľad na život. Momentálne som tretiačka. Nakoniec som rada, že sa mi podarilo pokračovať v štúdiu, pretože som musela školu na dva roky prerušiť zo zdravotných dôvodov. Verím, že úspešne zoštátnicujem a obhájim svoju bakalársku prácu, a že všetko dobre dopadne. Ale mám v úmysle pokračovať ďalej, teda na magisterské štúdium, no už v odbore Sociálna práca. Dúfam, že aj tento zámer mi vyjde. Bola by som tomu rada.

Myslím si, že študovať na VŠ nie je pre človeka s ŤZP žiadna hračka, ale dá sa to zvládnuť. Nie stále sa mi totiž podarí zosúladiť môj osobný a študijný program s mojimi osobnými asistentkami, ale väčšinou sa to dá.

Čo sa týka budovy školy, naša škola sa snaží debarierizovať priestory, no nájde sa aj pár nedostatkov, ako napríklad to, že v budove sú ťažké protipožiarne dvere.

Napriek tomu odporúčam, kto sa na to cíti a môže, alebo že mu to zdravotný stav dovolí, študovať na vysokej škole, lebo má to istý svoj rozmer, ktorý toho človeka posunie dopredu, a to dosť podstatne. Zmení postoj k životu, zamestnaniu alebo tráveniu voľného času a tiež sa mu zmenia hodnoty. Mnohí si možno povedia, na čo mi je vysoká škola, ale ja som rada, že som sa vrátila po prerušení štúdia na túto školu a musím povedať, že nikto z mojej rodiny ma na vysokú školu nenútil. Môj brat je síce zdravý, ale on vysokú školu nepovažuje za podstatnú pre jeho život a tvrdí, že to nemá zmysel. Ale o tom, čo má alebo nemá zmysel, vás presviedčať nemienim, lebo nech si vyberiete akúkoľvek životnú cestu, tak želám vám, nech je to pre vás tá správna cesta, ktorá vás urobí šťastnými.

Ale zároveň dúfam, že týmto svojim príbehom inšpirujem mnoho ľudí so zdravotným postihnutím, aby sa nebáli vyjsť zo svojej komfortnej zóny a bojovať o svoje práva a študovať to, čo študovať chcú a zariadiť si tak život tak, ako oni chcú a ako im to zdravotný stav dovoľuje. Dúfam, že ďalšia generácia ľudí so zdravotným postihnutím bude mať ešte lepšie a širšie možnosti ako sme mali my.

Chcem povzbudiť ľudí so zdravotným postihnutím, aby sa nebáli splniť si svoje sny a túžby.

Martina Holentová