ZAMESTNÁVANIE ĽUDÍ SO ZDRAVOTNÝM POSTIHNUTÍM

Milí čitatelia, dlho som uvažovala, na akú tému budem písať ďalší článok. Po dlhom rozmýšľaní som sa rozhodla, že ďalšia oblasť, ktorá trápi ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, okrem vzdelania a zdravotnej starostlivosti alebo bývania, je zamestnanosť. Ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou trápi skôr neochota zo strany zamestnávateľov. Rozhodla som sa napísať článok o zamestnávaní ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou, aby sme načrtli aj túto problematiku, ktorá trápi mnohých ľudí.  Preto som sa rozhodla, že položím niekoľko otázok ľudom so zdravotným postihnutím v oblasti vzdelávania a zamestnania. Chcela som vedieť ich názor a pohľad na túto problematiku.

1. Čím Ste sa chceli stať, keď ste boli malý? Mali Ste nejaký sen?

Matúš: Mal som sny o mojom budúcom povolaní, ale kvôli telesnému postihnutiu sa mi postupne aj sny obmedzili len na práce, ktoré zvládnem aj s hendikepom. Napríklad vrátnik a podobne.

 Lukáš: Mojím snom bolo stať sa vodičom MHD v Košiciach. Pretože ma odmalička fascinovali autobusy a vlaky.

 Ľubo: Chcel som sa stať potápačom, pretože mám rád ryby.

 Tomáš: Keď som bol malý chcel som byt hocičím. Chcel  som byť hercom, spevákom, automechanikom, kamionistom, policajtom..

 Paľko: Áno chcel som byť automechanik, aj šofér na nákladnom aute. Mal som veľa snov. 

2. Ste zamestnaný? Ak áno, je to práca v oblasti, v ktorej  Ste študovali?

Matúš: Som zamestnaný na dohodu cez jeden projekt ako redaktor časopisu už tretí rok. Hoci je to len maličký úväzok, baví a napĺňa ma to. Vyštudoval som len „špeciálnu učňovku“ v odbore obuvník, ale neviem si predstaviť, ako by som ho vzhľadom na moje postihnutie vedel v praxi robiť.

Lukáš: Áno, pracujem ako osobný asistent pre ľudí s ŤZP. Súvisí to s odborom, ktorý som vyštudoval na vysokej škole (sociálna práca). Rád pomáham ostatným. Keďže som sa odmalička stretával s ľuďmi s ŤZP, táto práca mi je blízka a prirástla mi k srdcu.

Ľubo: Mám ukončené základné vzdelanie, nie som zamestnaný.

Tomáš: Zamestnaný nie som, som invalidný dôchodca ........ Istý čas, od septembra  2015 do mája 2016 som na zmluvu  pôsobil ako externý redaktor časopisu Klubčík. Písal som články  z domu. Robím to aj teraz, ale už len tak pre potešenie  a pre dobrý pocit, už nie ako zamestnanec.

Paľko: Nie, nie som. Skončil som SOU obuvnícke.

3. Prečo podľa vás zamestnávatelia nechcú zamestnávať ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím?

Matúš: My, ľudia s postihnutím často potrebujeme špecifické podmienky na pracovisku, niektorí aj pracovného asistenta a zamestnávateľom sa do toho veľmi nechce púšťať, pretože sú to náklady navyše. Navyše Zákonník práce nás chráni viac ako ľudí bez postihnutia a zamestnávateľ si rozmyslí, či sa do toho bude púšťať.

Lukáš: Myslím si, že kvôli ich zmenenej pracovnej schopnosti sa zamestnávatelia obávajú nesenia zodpovednosti za ľudí a možných prípadných problémov súvisiacich s bezpečnosťou na pracovisku a jej dodržiavaním. Zamestnávatelia majú často mylnú predstavu o ľuďoch so zmenenou pracovnou schopnosťou,  sú presvedčení, že nepodajú taký výkon, aký očakávajú. Nie sú ochotní byť trpezliví a tolerantní. Nie všetky pracoviská sú bezbarierové, prispôsobené pre ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou. Prispôsobenie pracoviska je častokrát finančne náročne a aj preto je pre nich jednoduchšie zaplatiť pokutu kvôli neprijatiu človeka so zmenenou pracovnou schopnosťou. Podľa môjho názoru by riešením bola zmena zákona, zvýšenie sankcií, napríklad odobratie licencie. Samozrejme verím, že sú výnimky, ale neviem povedať konkrétny príklad.

Tomáš: Myslím si že je to preto, že by im museli prispôsobovať a upravovať bezbariérový prístup alebo, že sa boja, že by to tá  osoba nezvládla.

Paľko: Lebo sa boja, že zamestnanci to nezvládnu.

4. Keby ste nemali zdravotné postihnutie, aké zamestnanie by ste si vybrali?

Matúš: V takom prípade by som vyštudoval určite vysokú školu a chcel robiť na manažérskej pozícii.

Lukáš: Určite by som sa zamestnal v odbore dopravy ako vodič. Veľmi ma to zaujíma a venujem sa doprave ako koníčku.

Ľubo: Rád by som sa zamestnal v Detskom klube na Ťahanovských riadkoch.

Tomáš: Vybral by som si nejaký umelecký smer, napríklad spev alebo herectvo.

Paľko: Určite niečo manuálne napr. automechanik,  alebo niečo s autami alebo v stavebníctve. Vtedy by bolo viac možnosti na výber.

5. Ak ste zamestnaný, je pre vás vaše zamestnanie len prácou alebo aj koníčkom?

Matúš: Ako som spomínal vyššie, je to pre mňa činnosť, kde sa môžem naplno realizovať a práca redaktora ma napĺňa.

Lukáš: Moja práca je pre mňa aj koníčkom. Zažívam aj vtipné situácie, napríklad raz si jeden pán v električke pomýlil moju klientku Peťku s chlapcom a opýtal sa, kam cestujem s bratom.

Tomáš: Ako som už uviedol, som nezamestnaný. 

Paľko: Keby som bol, tak by to bol aj koníček.

Na záver svojho článku by som chcela poďakovať všetkým zúčastnením ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí odpovedali na moje zvedavé otázky. Uvedomujem si, že na niektoré otázky bolo možno ťažko odpovedať, lebo možno im ich zdravotné postihnutie nedovolilo zamestnať sa v takom odbore, v akom si želali. Dúfam, že sa im splnia všetky sny, ako osobné, tak aj profesionálne, nakoľko je dôležité, aby sa sny a túžby plnili bez ohľadu na ich fyzické alebo mentálne prekážky. Dúfam, že ich budúcnosť bude  časom lepšia a budú mať viac príležitostí skutočne sa zamestnať, a rovnako aj ja a čitatelia tohto článku im budeme držať palce, aby sa im to raz v živote splnilo :)

Maťka Holentová