Stretnutie v Slávii :)

V sobotu som mala tú česť posedieť si s dámami Holentovými J pri káve (a inom občerstvení) v Slávii J. Samozrejme to nebolo len posedenie v trojici ,  ale dynamický rozhovor v trojici, keďže ani jedna z nás nie je mlčanlivej povahy J. Okrem toho máme všetky tri výborný zmysel pre humor J, takže sme sa aj nasmiali J. Zo stretnutia som odchádzala výborne naladená a potešená. Dôvod chcem vysvetliť v ďalších vetách.

 Mali sme dosť času na rozprávanie sa, čo nám umožnilo hovoriť aj o Maťkinej budúcnosti. Maťkina mamka – pani Holentová má víziu, ktorá ma nadchla, lebo je úplne uskutočniteľná. Nie je postavená na tom, že sa stane nejaký zázrak, napr. že sa naraz úplne  zmení spoločnosť a kvalitne sa postará  o ľudí so ZP (bývanie, práca, školy,...).  Je postavená na obyčajnom chcení  žiť čo najsamostatnejšie. Resp. Maťka má chcenie žiť čo najsamostatnejšie a pani Holentová má chcenie jej to umožniť. Pokúsim sa opísať  ich slová (túžbu, plány, chcenie) v obraze, ktorý  mám vďaka ich rozprávaniu pred sebou:  „vidím“ trojizbový byt v bloku, ktorý má vhodný vstup do brány a dostatočne priestranný výťah. V tom byte býva Maťka, ale nie sama. Má jednu izbu, v ďalších dvoch bývajú jej priatelia v podobnej životnej situácii. Majú spoločnú priestrannú kuchyňu, kúpeľňu a wecko. Na potrebných miestach sú madlá, zdvihák, vhodný nábytok.  V byte je niekde uložený aj schodolez, lebo sa môže stať, že vypadne výťah. Maťka má k dispozícii dobré osobné asistentky, na celý týždeň. Jej spolubývajúci majú tiež asistentov, presne podľa stupňa ich potrieb. Spoločné bývanie týchto troch ľudí je veľkou výhodou. Skladajú sa na výdavky okolo bývania. Zároveň si delia domáce práce. Keď sa im chce, môžu si spoločne variť, nakupovať. S asistenciou to majú naplánované tak, aby im bol vždy aspoň jeden asistent k dispozícii (večer, v noci), cez deň môžu mať aj troch naraz (podľa aktivít). Nikdy im nie je smutno, lebo sa môžu kedykoľvek rozprávať, ísť spolu kdekoľvek, a hlavne si spolu vypomáhajú. Ich rodiny ich všetkých veľmi podporujú, lebo sa tešia z ich samostatnosti a aktivity (a svojej slobody, aj rodičia potrebujú mať svoj vlastný život). Ak by Maťka alebo ktokoľvek iný na vozíčku býval sám, musel by si sám všetko platiť, sám všetko riešiť, pomoc osobných asistentov by nemal vždy k dispozícii.... Ďalej rozmýšľam o vízii pani Holentovej... čo keby v tom vchode bývali ešte ďalší Maťkini známi (ľudia so ZP), v ďalšom trojizbovom alebo štvorizbovom byte. To by im bolo ešte veselšie a ešte ľahšie. Samozrejme by sa museli naučiť spolu dobre vychádzať. To by zvládli, lebo by nechceli ohroziť svoju možnosť samostatne bývať (bez rodičov) kvôli osobným nezhodám. Som presvedčená, že by  to bolo skvelé. Samozrejme by to nebolo bez podpory rodinných príslušníkov jednotlivých spolubývajúcich, ale aj tí budú mať nekonečne menej starostí ( a obáv!), ak bude ich rodinný člen na vozíčku bývať s dobrými priateľmi. Predstavujem si, ako k nim idem na návštevu (dúfam, že budem môcť J), a teším sa z ich spoločného fungovania. Veď niet jedinej skutočnej prekážky, ktorá by bránila tejto vízii. Samozrejme sme zvyknutí sa báť (u rodičov detí so ZP je na to podstatne väčší dôvod, lebo mali viac starostí so zdravím svojich detí), neveriť snom o samostatnosti ľudí so ZP, ale to sú len psychické prekážky, a dajú sa prekonať. Stačí sa pozrieť do ktorejkoľvek krajiny smerom na západ od nás, a uvidieť, že ľudia so ZP takto žijú, sú samostatní a šťastní. Nebráňme im v tom, podporujme ich. Aby mohli žiť svoje túžby, svoje plány, ako my všetci bez veľkého zdravotného obmedzenia.

Víziu sympatických dám Holentových nechávam na dosnívanie nám všetkým, a nielen na dosnívanie, hlavne na realizáciu. Verím v ňu, lebo Maťka sa už teraz intenzívne pripravuje na takúto budúcnosť a jej mamka ju podporuje maximálne.  Nevidia dôvod, prečo by sa im to nepodarilo (o chvíľu si Maťka začne hľadať vhodných spolubývajúcich J). Veľmi sa z toho tešíme! Budeme Maťku a jej spolubývajúcich a všetkých priateľov so ZP vždy podporovať. J J