Projekt SPACE - tu sa cítim dobre!

Nadácia pre deti Slovenska pred niekoľkými týždňami spustila skvelý projekt s názvom SPACE - tu sa cítim dobre! Nadácia prostredníctvom neho vyzýva deti a mladých ľudí na Slovensku, aby sa vyjadrili, v akom prostredí by chceli žiť. Napr. ako by mala vyzerať škola, ktorú by chceli navštevovať, ako by mal vyzerať priestor pred ich blokom, zástavka MHD, atď. Je to výzva na spoluprácu. Aby aj deti mohli povedať, ako by mal vyzerať svet, jeho konkrétne objekty a oblasti. Nadácia pre deti Slovenska vie, že dospelí málo myslia na potreby detí a mladých ľudí, že ich málo počúvajú, venujú im málo pozornosti. Taktiež nadácia vie aj to, že keby sme nesledovali len materiálny zisk, ale konali veci s detskou radosťou a tvorivosťou, svet by bol o sto percent krajší, lepší, zaujímavejší. Preto je potrebné pýtať sa deti na ich názor, venovať im pozornosť, a učiť sa od nich čistote ich úmyslov. V našom zariadení sme sa po prečítaní výzvy rozhodli zapojiť sa do tohto projektu. Aby sa ozvali aj mladí ľudia, ktorí majú problémy s tým, že sa na mnohé miesta kvôli bariéram nedostanú. Ozvali sme sa, aby architekti pôsobiaci v rámci projektu mali na mysli aj potreby detí a mladých ľudí na vozíčkoch, aby pri navrhovaní nových objektov, priestorov mysleli aj na deti, ktoré nevedia skákať a behať. Poslali sme do NDS nasledujúce texty. Ide o veľa viet, ale chceme ich uverejniť tak, ako sme ich NDS poslali, lebo je dôležité, aby sa o potrebách ľudí so ZP hovorilo, písalo, čítalo :-).

Dobrý deň prajem,

 pred niekoľkými dňami sme si všimli výzvu Nadácie pre deti Slovenska k zapojeniu sa do projektu SPACE – tu sa cítim dobre! Text výzvy „Poďme spolu tvoriť prostredie, kde sa všetci budeme cítiť dobre!“ nás veľmi oslovil. Dovoľte, aby som niekoľkými vetami predstavila skupinu mladých ľudí, ktorí sa rozhodli na výzvu NDS zareagovať.

Jadrom skupiny sú mladí ľudia s ťažkým telesným postihnutím z Košíc, ktorí nemajú možnosť samostatne fungovať – bývať, vzdelávať sa, pracovať, a to predovšetkým z dôvodu existencie bariér na každom kroku. Súčasťou skupiny sú aj ľudia, ktorí zdravotné postihnutie nemajú, ale záleží im na zlepšení podmienok, v ktorých ľudia so ZP žijú. Ide o zamestnancov nášho zariadenia (Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach), osobných asistentov, dobrovoľníkov.

Je úplnou pravdou, že verejné priestory často krát nevyhovujú deťom, mladým ľuďom, atď. Najmä školy by mohli byť postavené a zariadené tak, aby boli podstatne podnetnejším prostredím pre deti a mládež, ako sú väčšinou dnes. Zdravotnícke zariadenia vzbudzujú často strach, nielen u detí a mládeže, ale aj u dospelých. Je vynikajúce, že sa Nadácia pre deti Slovenska rozhodla pre projekt, ktorý je založený na úplne inom princípe vytvárania prostredia – umožniť participovať deťom a mládeži na tvorbe prostredia, ktoré je tu aj pre nich, dať prostrediu priateľský a podnetný charakter.

Vo výzve ste uviedli, že počúvate názory deti a mladých ľudí na prostredie, v ktorom žijú. Že mapujete potreby detí a mladých ľudí v súvislosti s ich životným priestorom. Že podporujete deti a mladých ľudí, ktorí sa chcú stať spolutvorcami svojho prostredia a že vzdelávate dospelých, aby vedeli v spolupráci s deťmi a mládežou vytvárať im priateľské prostredie. Veľmi sme Vám za tieto slová vďační, konečne to prichádza aj k nám na Slovensko.

Chceme poprosiť Nadáciu pre deti Slovenska, aby venovala pozornosť v tomto projekte aj špecifickým potrebám detí a mladých ľudí, ktorí majú telesné zdravotné postihnutie. Nielen v Košiciach, ale na celom Slovensku je množstvo mladých ľudí na vozíčkoch, ktorí nemali možnosť získať vzdelanie, lebo školy sú bariérové, následne nemôžu pracovať, samostatne žiť, skrátka ich možnosť sebarealizácie je takmer na nule. Aké dôsledky to prináša im a ich rodinám (a následne aj celej spoločnosti) by sa dalo zhrnúť do obrovskej knihy. V mene ľudí s telesným zdravotným postihnutím Vás prosíme, aby pri všetkých úžasných námetoch, ktoré k Vám do NDS určite prídu od detí a mládeže zo všetkých kútov Slovenska, ste venovali pozornosť aj tejto cieľovej skupine, ktorá to má v oblasti možností osobnostného rozvoja úplne najťažšie. Prosíme Vás, aby ste upozornili študentov architektúry aj na potreby ľudí s poruchami mobility, aby sa verejné priestory stávali priateľské aj k deťom, mladým ľuďom (samozrejme aj ďalším vekovým skupinám) na vozíčkoch. Dosiaľ sa totižto veľmi málo zmenilo oproti minulosti. Ak pred 30 rokmi bola v Košiciach a širokom okolí jedna škola, v ktorej sa mohli deti a mladí ľudia s telesným zdravotným postihnutím vzdelávať, tak dnes je to úplne rovnaké. Stále je to len tá jedna škola. A nie je to preto, že by sa rodičia detí so ZP a mladí ľudia so ZP dosť nesnažili o štúdium v bežnej škole. Na každú snahu prišla len jedna odpoveď, že sa to nedá, lebo sú prítomné architektonické bariéry. Výsledkom zamietnutia všetkých snáh rodičov detí so ZP je ich sklamanie a rezignácia s pocitom krivdy voči spoločnosti, ktorá rieši len zdravú populáciu.

Nadácia pre deti Slovenska veľmi pomáha deťom a mladým ľuďom nahrádzať to, čo im spoločnosť v dnešnom stave neponúka. Sme za to nadácii veľmi vďační, lebo má otvorené oči, uši a srdce. Prikladám k svojmu listu vyjadrenia mladých ľudí na vozíčkoch, ktorí navštevujú naše zariadenie, k výzve projektu SPACE – tu sa cítim dobre!

So srdečným pozdravom a vďakou za mladých ľudí s ŤTP

MUDr.Marcela Strhárská

Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach

SPACE projekt - tu sa cítim dobre!

My – mladí ľudia so ZP s podporou zamestnancov Detského klubu ZPDaM v Košiciach, s osobnými  asistentmi, s rodičia a priateľmi chceme, aby každý človek, aj ten, ktorý má postihnutie, mohol žiť aktívny život, zapájať sa do diania v našej komunite, v našom  meste, v našej krajine.

Do projektu NDS SPACE sme sa rozhodli zapojiť preto, že nám záleží na tom, v akej spoločnosti žijeme, chceme sa podieľať na jej budovaní a rozvíjaní, chceme prispievať k jej pozitívnym zmenám. Spoločnosť  nevytvára podmienky a prostredie vhodné k tomu, aby ľudia  s telesným zdravotným postihnutím mohli žiť plnohodnotným životom a napĺňať svoje sny. 

Pýtame sa - Oplatí sa snívať? Má význam hovoriť? Počúva ľudí so ZP niekto? Spoločnosť má iné priority. Nie je pre ňu dôležité, že na Slovensku žijú tisícky ľudí so ZP, ktorí majú svoje potreby a chceli by byť aktívni a osožní pre spoločnosť, avšak je to ťažké, ba priam nemožné. Ako sa má tento mladý človek zamestnať, keď nemá skončenú školu? Ako má skončiť školu, keď sa na ňu nedostane?

Právo na vzdelanie, na prácu, prístupnosť inštitúcií pre všetkých je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, rovnako aj v Dohovore OSN o právach osôb so ZP a v rôznych iných ratifikovaných dokumentoch, no na Slovenku sa to veľmi málo dodržiava.

Deti so ZP sú odmietané už v materských školách, ani základné a stredné školy nie sú pripravené a vybavené prijímať ich. Školstvo vidíme ako najvačší problém a to nielen z hľadiska architektonických bariér, ktorých je ešte stále mnoho, ale aj z hľadiska začlenenia sa dieťaťa do kolektívu a života spoločnosti. Myslíme si, že je veľmi dôležité podchytiť už v ranom veku to, aby zdravé dieťa vnímalo dieťa s postihnutím ako rovnocenné.

Preto nám primárne nezáleží na farbe či dizajne jednotlivých priestorov, ale záleží nám hlavne na ich dostupnosti pre všetkých. V iných krajinách je bežné, že verejne prístupné budovy, vzdelávacie inštitúcie, či objekty na trávenie voľného času sú navrhované univerzálnym dizajnom - sú prístupné pre všetkých bez rozdielov.

Bolí nás, že na Slovensku je to ešte stále tak, že sa ľudia so ZP bez cudzej pomoci  nedokážu vôbec dostať na miesta, ktoré sú pre zdravých ľudí samozrejmosťou. Týmito miestami sú školy, úrady, pošty, nemocnice, rôzne verejné budovy, obchody...

Je smutné, že sa to netýka iba budov, ktoré sú postavené už roky, ale rovnako aj objektov, ktoré sa projektujú a stavajú v súčasnej dobe. Chceli by sme, aby Slovensko bolo krajinou, ktorej rovnako záleží na všetkých svojich obyvateľoch bez rozdielu. Len takýmto spôsobom môže spoločnosť napredovať a byť zrelšia. Potom sa v nej budú všetci cítiť dobre.   

S radosťou reagujeme na výzvu NDS, ktorá je otvorená načúvať hlasu detí a mladých ľudí.

Nasledujúcimi fotografiami chceme poukázať na to, aké náročné je pre ľudí so ZP žiť v prostredí mnohých bariér, a zároveň predstaviť, ako by malo vyzerať prostredie, ktoré je vyhovujúce pre ľudí s telesným postihnutím. Posielame v pripojenej prezentácii (link) aj zopár fotografií z prostredia nášho zariadenia, v ktorom sa cítime dobre.

Kolektív mladých ľudí so ZP, zamestnancov, osobných asistentov DK ZPDaM v KE

Radi by sme Vám spomedzi nás predstavili pár mladých ľudí s telesným zdravotným postihnutím, ktorým nebolo umožnené osobnostne sa rozvíjať. Píšeme Vám to preto, lebo aj keď sa príbehy týchto mladých ľudí udiali už v minulosti (nie až takej dávnej), dosiaľ sa v školstve neudiala žiadna zmena, ktorá by súčasným deťom s ťažkým telesným postihnutím umožnila navštevovať bežnú školu. V Košiciach ani v okolí nie je ani jedna základná škola, ktorá by prijala dieťa s takýmito špecifickými potrebami. Všetky deti s telesným postihnutím sú odkázané na jednu školu, ktorá je súčasťou príbehov nasledujúcich mladých ľudí.

Matúš Knap má ťažké zdravotné postihnutie od narodenia. Okrem toho, že je na vozíčku a má postihnutie rúk, má aj problematickú výslovnosť. Inak je však zdravý – má zdravé myslenie a zdravé duševné, psychické schopnosti. Ako osemročný nastúpil do prvého ročníka základnej školy pre telesne postihnutých. V treťom ročníku sa učitelia a školský psychológ zhodli na tom, že ho preradia do špeciálnej školy, pretože vraj nezvládal učivo. Potreboval totižto viac času na učenie (kvôli poruchám jemnej motoriky – sťažený úchop, manipulácia s predmetmi), komunikáciu či odpovede (pomalšie vyslovuje, lebo má narušenú koordináciu svalov, nervov potrebných pre správnu artikuláciu) a učitelia s ním nemali trpezlivosť, preto bolo jednoduchšie preradiť ho. A to sa udialo na základnej škole, ktorá bola vytvorená špeciálne pre deti s telesným zdravotným postihnutím. Ani tam nemali pochopenie pre individuálny prístup a špecifické potreby žiakov. Keďže bol nútený navštevovať špeciálnu základnú školu, nemohol sa hlásiť ani na strednú školu, kde by si mohol urobiť maturitu. Bola mu tak vzatá možnosť dosiahnuť akékoľvek vzdelanie, ktoré by mu umožnilo niečo robiť. Matúš má stále veľké chcenie po každom type vzdelávania sa, a to preto, že mu bolo odopreté. Veľmi by chcel aj pracovať, lebo má potrebu dávať, ale keďže sa nič nenaučil, nikto ho ani nezamestná. Pritom má schopnosť veľmi dobre vyjadriť svoje prežitia, myšlienky, skúsenosti, učí sa bojovať za zmenu v podmienkach, ktoré sú v našej spoločnosti určené ľuďom so ZP.

Ďalšou osôbkou na vozíčku je Martinka Holentová, ktorá má telesné postihnutie dolných aj horných končatín a pohybuje sa pomocou invalidného vozíka. Jej myslenie, reč, vyjadrovacie schopnosti sú výborné, „rúčky a nohy však neposlúchajú“. Maťka od malička chodila do jasieľ pre deti s postihnutím. Už tam jej rodičom povedali, že ich dieťa je nevzdelávateľné (len kvôli postihu rúk a nôh!), a že by malo navštevovať osobitnú školu v Humennom. Martinina mamka sa rozhodla, že ju bude učiť doma, lebo preč z domu ju nepošle v nijakom prípade. Našla na to spôsob -  dva krát do týždňa k nim začala chodiť učiteľka z neďalekej špeciálnej školy, ktorá si všimla, že Maťka má na to, aby navštevovala "normálnu" základnú školu pre deti s telesným postihnutím, kde ju nechceli predtým prijať - tú školu, ktorá bola jedinou možnosťou pre deti s telesným postihnutím, a pre potreby ktorých vznikla.

Po skončení ZŠ Maťka robila prijímacie skúšky na obchodnú akadémiu v danej škole pre deti so ZP, ale vraj pre nedostatok miesta ju nevzali (podotýkame, že v skutočnosti v triede strednej školy bolo vždy málo žiakov). Maťka s rodičmi sa rozhodli bojovať za stredoškolské vzdelanie. Po určitom čase našli súkromnú obchodnú akadémiu,  na ktorú ju prijali, a to vďaka ochote rodičov pomáhať Martinke prekonávať každodenne architektonické bariéry. Maťka s doprovodom so sebou nosila schodolez (zariadenie, prostredníctvom ktorého sa dajú prekonať za pomoci asistencie schody, aj keď je človek na vozíku). O niečo neskôr sa škola presťahovala  do priestorov, kde bolo potrebné prekonávať denne 70 schodov, omnoho viac ako predtým. Maťka opäť so sebou nosila schodolez. Po veľkých prekážkach, nielen v architektonických bariérach, ale hlavne tých ľudských, Maťka v súčasnosti navštevuje 3. ročník na Katolíckej univerzite, kde je väčšia ochota k pomoci. Tu musíme dodať, že Maťka má „šťastie“ v tom, že veľmi ľahučká, a že všetky bariéry na súčasnej vysokej škole prekonáva vďaka osobnej asistencii a vďaka ochote ostatných prítomných ju vynášať po vysokých schodoch.

Ďalšia spomedzi nás Petra Andrejová, má telesné postihnutie horných aj dolných končatín. Od narodenia trpí DMO, spastickou kvadruparézou a aj epilepsiou. Počas svojho života nemala vôbec prístup ku vzdelaniu. Iní za ňu rozhodli a označili ju za nevzdelávateľnú. Preto nemala možnosť navštevovať základnú školu, nehovoriac už o strednej škole. Nikto sa jej odvtedy nepýtal na to, či chce mať vzdelanie ako je to prirodzené pre iných mladých ľudí v našej krajine. Potenciál na vzdelávanie však v sebe má. Má túžbu po vzdelaní.

Kolektív mládeže s telesným postihnutím, zamestnancov, osobných asistentov

Naša vízia týkajúca sa otázky, aké verejné priestory potrebujeme:

Deti, mladí ľudia s telesným zdravotným postihnutím sa potrebujú dostať všade, ako všetci ostatní ľudia. Vieme, že momentálne platí opak, na väčšinu miest sa vozíčkari dostať neviedia. Vieme aj to, že sa tento problém naraz vyriešiť nedá. Preto posielame do NDS len jednu víziu – víziu školy otvorenej pre všetky deti, aj tie na vozíčkoch.

Škola otvorená všetkým deťom – vízia

Škôl je na Slovensku veľmi veľa. Myslíme tých škôl, ktoré sú pre zdravé deti a mladých ľudí. Ak má však niektoré dieťa problém sa presúvať, tak ho skoro žiadna škola nechce za žiaka. Všetci vidia len problémy, ktoré by vznikli: vozíčkar sa nedostane na poschodie, na záchod, možno ani do šatne, ani do jedálne, lebo schody sú všade, aj úzke dvere; dieťa na vozíku nebude stíhať zapisovať si učivo, nebude vedieť rýchlo napísať písomku, nebude vedieť prísť k tabuli;...atď.

My si myslíme, že by to vôbec nemusel byť problém. Ak by každá škola na Slovensku prijala jedného žiaka s ťažkým zdravotným postihnutím, napr. vozíčkara, tak by sa vyriešil do veľkej miery problém vzdelávania detí so zdravotným postihnutím. Myslíme si, že jedna veľká škola je schopná sa postarať o presun jedného žiaka na vozíčku v rámci školy. Keby mu škola vybavila školského asistenta, na čo má každá škola možnosť, ale nie chcenie, tak by sa zabezpečilo pomáhanie žiakovi na vozíčku s podávaním školských pomôcok, s presunom, so zapisovaním. Ak by škola naozaj chcela prijať dieťa na vozíčku, tak by mu vedela zabezpečiť aj vyučovanie najmä na prízemí. Ak by to nešlo, mohol by schodolez vyriešiť presun po schodoch. Keby mali žiaci medzi sebou spolužiaka alebo spolužiačku na vozíčku, veľmi veľa by tým získali. Naučili by sa sociálnemu cíteniu, naučili by sa, aké napĺňajúce je pomáhať. Ich pozornosť by učitelia mohli usmerňovať na potreby žiaka na vozíčku, aby bolo pre nich samozrejmosťou sa zaujímať, či niečo nepotrebuje. Ak by učiteľ viedol  kolektív žiakov v triede, kde je žiakom vozíčkar, k tomu, aby žiaci svojho trochu iného spolužiaka prijali a pomáhali mu, časom by vznikol  skvelý kolektív. Ak by sa riaditeľ postaral o to, aby všetci žiaci a učitelia jedného žiaka na vozíčku dobre prijali a pomáhali by mu, mala by z toho osoh celá škola. Vieme, že škola má možnosť žiadať aj peniaze na debarierizáciu svojho prostredia. Väčšinou však o tom žiadna škola ani nepremýšľa, lebo je to starosť navyše.

My ako kolektív ľudí so zdravotným postihnutím a ľudí zdravých vieme, čo sa deje s kolektívom, ktorý musí riešiť potreby ľudí potrebujúcich pomoc. Taký kolektív rastie, sústredí sa na vzájomnú pomoc, nie na „hlúposti“. Každá činnosť je príležitosťou pre vzájomnú podporu. Pomáhame si, a to nás naučilo vidieť, čo je v živote naozaj dôležité. Priviedlo nás to k dobrým vzťahom, k pochopeniu života ako daru. Vieme, že každá škola by prijatím jedného žiaka so zdravotným postihnutím veľa získala v podobe sociálnej atmosféry medzi žiakmi, v podobe nadobudnutia empatie, schopnosti pomáhať u žiakov. Takíto žiaci, keď vyrastú, a budú už vedieť, že je veľmi dôležité vnímať potreby druhých, nielen svoje, budú dobrými dospelými, ktorí sa budú dobre starať o všetko dôležité. Lebo sa to úplne prirodzene naučili už na základnej škole.

Myslíme si, že existuje len jeden dôvod, prečo deti a mladí ľudia so zdravotným postihnutím nemôžu študovať na bežných školách. Tým dôvodom je nedostatok pozornosti, záujmu o potreby druhých. Takmer každá škola je schopná prijať žiaka so ZP, ale nepovažuje to za svoju záležitosť.  Ak by sa o tejto veci viac rozprávalo, ak by sa tejto téme venovala väčšia pozornosť, všetko by sa mohlo zmeniť. Dôkazom, že je to úplne možné, sú západné krajiny, kde je normálne, že deti so ZP navštevujú bežné školy. Niekedy to nebolo ani u nich možné, zmenilo sa to, keď tomu začali venovať pozornosť.

Určite by sa dalo urobiť niekoľko stretnutí, akcií s riaditeľmi škôl, navrhnúť im, aby sa tejto téme venovali. Aby skúsili vytvoriť pomáhajúcu atmosféru vo svojej škole tým, že príjmu dieťa so zdravotným postihnutím. Vieme, že nie je ťažké prijať do bežnej školy aj deti so špecifickými potrebami, ale nevieme zmeniť skutočnosť, že sa školy tomu bránia. Pozornosť venovaná tejto téme by mohla veľmi pomôcť.

Vedela by Nadácia pre deti Slovenska pomôcť v tejto záležitosti deťom a mladým ľuďom s telesným postihnutím?  Sme si istí, že ich prijatím do bežných škôl sa zmení život k lepšiemu nielen im samotným, ale aj školám, a nakoniec by to pomohlo aj celej spoločnosti, lebo len ľudskosť je cestou k vyspelosti.

Ďakujeme Nadácii pre deti Slovenska!

So srdečným pozdravom

Kolektív mladých ľudí so ZP, zamestnancov, osobných asistentov

Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach