Pätorčatá

Môj príspevok je podnietený radosťou z detského prežívania, čara prírody a života na dedine J. Keď sa tieto tri svety spoja, je to skvelé J. Teraz rovno k superzážitku J J.

Sused, ktorý býva na našej ulici, sa u nás zastavil, a poprosil nášho syna Janka, aby chodil kŕmiť jeho sliepky, lebo cestuje na niekoľko dní preč. (Len mimochodom, sused  je  manželov kolega zo Slovenskej akadémie vied z Oddelenia kozmickej fyziky J, vedec  chovajúci sliepky J J).

Bola to dobrá správa, lebo už minulé leto sa Janko s kamarátmi o jeho sliepky starali, dokonca tri týždne (nič nezdochlo!), keď bol na dovolenke, a mali z toho ohromný zážitok!!! Chodili ich kŕmiť (obzerať) štyrikrát denne, tak sa im sliepky páčili. Kohút pri ich príchode kikiríkal a párkrát ich aj ďobol. Potom si už naňho brávali palicu (chudák J). Len na svoju obranu samozrejme (to bol môj prísny príkaz ku používaniu palice). Tento rok sa teda dočkali opakovanej starostlivosti. Každý deň mali za úlohu dať im jesť a pozbierať vajíčka, ktoré bývajú ukryté kade-tade po kurníku, dvore, záhrade. Včera pribehli celí červení a kričali, že sa narodili kuriatka! Tiež som od radosti očervenela a hybaj sa pozrieť na ten zázrak. Naživo som takéto niečo ešte nevidela. Pri plote sedela biela sliepočka, ostatné behali po záhrade. Chlapci mi ukázali, že kuriatka má pod sebou, a ja si vravím, že tak ju nebudeme vyrušovať. Oni ju však naschvál vyplašili, aby vyskočila, čo aj s výhražným naznačením ďobania urobila. Ukázalo sa 5 prekrásnych, malinkých, roztomilých kuriatok – 4 žlté a jedno hnedooranžové. Pätorčatá J. Očarene som sa dívala, aj fotila J. Chlapci zatiaľ behali po záhrade a hľadali pierka z kohúta. Janko má totižto doniesť do školy nejaké pierka (všetci jeho spolužiaci), budú sa učiť vyrábať luk a šípy. Našiel 5 krásnych veľkých pierok.

Toľko môj prekrásny superzážitok J J. Ak si niekto myslí, že z takých vecí sa tešia napr. len dedinčania, tak sa mýli. Pred pár rokmi boli v našom zariadení na návšteve pracovníci z Nadácie pre deti Slovenska z Bratislavy, obzerali si naše zariadenie, záhradu, všetko ich zaujímalo. Rozhodne som nečakala ich s veľkým záujmom položenú otázku, prečo nechováme sliepky. Pýtala som sa, ako to myslia, že kde by sme mali chovať sliepky, a oni, že predsa v záhrade zariadenia. Veď máme veľký pozemok (hneď sa aj obzerali, ktorý kút by bol na to vhodný), sliepky by sme kŕmili zvyškami jedla a mali by sme z toho úžitok. S vyvalenými očami som sa ich opýtala, či si myslia, že my budeme zabíjať nejaké živé tvory... J. Akceptovali moju nepružnosť v tejto veci a upozornili ma, že by sme mohli mať aspoň vajíčka. Tak som sa opýtala, či sa ja budem potom o nich na starobu starať (o každú jednu sliepku) a čakať, kým prirodzene odíde na druhý svet. Pokrútili nado mnou hlavu, povedali, že to je škoda, že oni by sliepky chovali, keby nemali také mali priestory v centre Bratislavy na horných poschodiach starej budovy J. Zapôsobilo to na mňa, preto som ochotná svoj názor prehodnotiť a sliepky v zariadení chovať, ak budú môcť ísť na staré kolená niekde do láskavého starobinca. Lenže takéto zariadenie nám v Košiciach z nepochopiteľných dôvodov ešte chýba.

Teším sa, že som sa mohla podeliť so svojou radosťou s členmi Partie z DK J.

Marcelka Strhárská