Niekoľko slov o pánovi Borisovi Klohnovi

Stretnutie s pánom Borisom Klohnom a jeho spolupracovníkmi v našom zariadení dňa 10.mája 2017 sa uskutočnilo predovšetkým za účelom diskusie na tému – ako konkrétne môžeme pomôcť k zlepšeniu fungovania osobnej asistencie ako hlavného nástroja nezávislého života ľudí s ŤZP u nás na Slovensku. Nechceme len diskutovať, chceme hlavne konať. Konanie však musí byť dôkladne premyslené, aby bolo efektívne a systematické. Situácia v spoločnosti nie je priaznivá pre zlepšenie podmienok umožňujúcim ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím žiť plnohodnotný život. Pán Klohna to pomenoval úplne presne, že v spoločnosti sa rieši len to, na čo sa vyvíja tlak. Aký tlak dokážu vyvinúť na politikov práve ľudia s ŤZP odkázaní na fyzickú pomoc druhých, je pomerne jasné. Veľmi malý. Chceme prispieť k tomu aj my, ktorí sme v pozícii zamestnancov zariadení sociálnych služieb, alebo rodičov, osobných asistentov. Práve ľudia so sociálnym cítením však nemávajú široké lakte vhodné na vytváranie tlaku, skôr majú veľké a mäkké srdce, a práve takým na ľuďoch so zdravotným postihnutím záleží.

Aké sú teda možnosti niečo zmeniť k lepšiemu? Jedine v spájaní síl všetkých, ktorým na kvalite života ľudí s ŤZP záleží, a v prvom rade sa musia zapájať hlavne samotní ľudia s ŤZP.

A tak sme sa dostali k dôvodu písania tohto príspevku. Je ním aktivita ľudí s ŤZP, samozrejme tých, ktorí majú mentálne a duševné schopnosti v poriadku. Sú aktívni? Bojujú za zlepšenie kvality svojich životov? Skôr nie, ako áno. A to napriek tomu, že je prítomná veľká inšpirácia v  mimoriadne aktívnych ľuďoch s ťažkým zdravotným postihnutím zo zahraničia (Kalle Könkkölä, John Evans, Adolf Ratzka, Jana Hrdá, Stephen Hawking,...). Nie je to však zrejme dosť motivujúce o tom len počuť, čítať, alebo vidieť film.

Osobné stretnutie s Borisom Klohnom však každého presvedčí, že ŤZP typu telesného vôbec nemusí byť dôvodom pasivity a presvedčenia, že „keď som na vozíku, nemôžem žiť naplno“. Pán Klohna založil a vedie organizáciu ZOM v Prešove, ktorej  (budeme citovať z web stránky organizácie )cieľom a poslaním je snaha o dosiahnutie rovnakých príležitostí pri vzdelávaní, zamestnávaní, bývaní, doprave a všetkých ostatných súčastiach bežného života pre cieľovú skupinu, ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Platí uňho úžasný fakt – on sám je oporou a pomocníkom mnohým. Stará sa aj o svoju rodinu, rovnako ako iný dospelý syn (takto to sám povedal). Nečaká, že sa oňho niekto postará, postaral sa o seba sám, napomáha k tomu aj ďalším. Ako to dokáže, keď nemá zdravé ruky a nohy? Dokáže to svojim chcením, odhodlaním, systematickou duševnou prácou. Pochopil, že nemusí sebe a druhým pomáhať svojimi rukami, ale že tak môže učiniť zorganizovaním pomoci prostredníctvom tých, ktorí ruky zdravé majú. Naučil sa druhých viesť, aj ich finančne zabezpečiť. Jeho rukami a nohami sú jeho osobní asistenti, on je organizátorom a koordinátorom činností, ktoré je potrebné učiniť. Jeho zdravotné postihnutie mu umožňuje ostatným ľuďom so ZP rozumieť a účinne pomôcť, ak oni sami chcú.

Nechceme pánovi Klohnovi  lichotiť J. Tento príspevok len pravdivo opísal pár faktov, ktoré sme si na jeho pôsobení všimli. Zaznamenali sme ich písomne a uverejňujeme ich v našom internetovom časopise ako inšpiráciu, pozitívny vzor nielen pre ľudí s ŤZP, ale aj pre tých, ktorí sú z tzv. bežnej populácie. Berme si príklad od Borisa Klohnu v tom, ako intenzívne sa rozhodol žiť aktívny a naplnený život, ako zmobilizoval svoje sily, aby svetu pomáhal.