Návšteva ZŠ Karloveskej 61 v Bratislave - ďalšej zo škôl otvorených inklúzii.

Na našej ceste vyhľadávania škôl, ktoré sú otvorené myšlienke inklúzie, sme mali možnosť navštíviť základnú školu na Karloveskej ulici 61 v Bratislave. Táto škola sa zúčastnila programu Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska, ktorý podporuje školy v príprave na inkluzívne vzdelávanie. V Karlovej Vsi v Bratislave sme dosiaľ nikdy neboli, preto nás príjemne prekvapilo množstvo stromov, ktoré sme tam mali možnosť vidieť.

V škole sme boli vopred ohlásení, čakal nás pán Adam Škopp – zástupca riaditeľky školy majúci na starosti inkluzívne vzdelávanie. Museli sme prekonať viac ako desať schodov, aby sme sa k vstupu do školy dostali. Keby sme nemali v našej často cestujúcej partii dobrých a ochotných osobných asistentov, nemohli by sme spoznať z dôvodu všadeprítomných architektonických bariér osobne žiadnu bežnú školu ( a nielen školu).

Na škole nás prijali s otvoreným a priateľským prístupom. Pán Škopp sa nám venoval, mali sme možnosť sa pýtať , ako je na tom škola so začleňovaním detí so zdravotným postihnutím do kolektívu ostatných žiakov. Zaujímalo nás aj celkové fungovanie školy, aktivity, priority. Myslím, že sa môžeme priznať, že nás na každej škole najviac zaujíma osobnosť učiteľov, ich prístup ku žiakom, k procesu učenia, k vzájomnej spolupráci, k rodičom... Na každej škole pozorujeme, pýtame sa. Zároveň máme veľký rešpekt k práci učiteľov, vieme, že byť učiteľom znamená byť zodpovedným za osobnostný rozvoj množstva detí a mladých ľudí. Vyžaduje si to veľkú prácu na sebe, na svojom osobnostnom rozvoji.

Škola má približne 500 žiakov, z toho v  tomto školskom roku je na škole 25 detí, oficiálne začlenených ako deti so špecifickými potrebami. Približne ďalších 25 žiakov je v podobnej situácii – majú problém zvládať bežný školský proces, aj keď nemajú oficiálne stanovenú diagnózu. Deti s telesným ZP nemajú, ale boli by radi otvorení a pripravení na takúto situáciu, čo znamená nutnosť riešiť prítomnosť architektonických bariér. Obrátili sa na miestny úrad so žiadosťou o zabezpečenie iného prístupu do školy. Úrad investíciu odmieta z dôvodu, že na škole nemajú žiadne dieťa s telesným ZP. Argument, že dieťa s telesným postihnutím potrebuje vopred pripravené prostredie nie je zrejme dostatočný. Budovu nie je možné debarierizovať za pár dní (trvá to cca 2-3 roky). Škola je teda v situácii, že nemôže prijať dieťa na vozíčku, lebo má všade množstvo schodov, a zároveň úrady považujú žiadosť o debarierizáciu školy za neoprávnenú, keďže tam dieťa na vozíčku nemajú.

Zhodli sme sa s pánom Škoppom , že úspech inklúzie je podmienený porozumením, v čom inkluzívny prístup spočíva. Nejde len o začlenenie detí so ZP alebo sociálne znevýhodnené deti do školského procesu. Inkluzívna škola je tu pre všetky deti. O inkluzívnom prístupe je možné hovoriť len vtedy, keď sa rešpektuje rovnako právo každého dieťaťa na kvalitné vzdelávanie. Zabezpečiť každému dieťaťu kvalitný proces výchovy a vzdelávania znamená veľký nárok na učiteľov, na ich osobnostný rozvoj, prístup, prácu na sebe.

Na ZŠ Karloveská 61 majú inkluzívny tím (2 pedagógovia z 2.stupňa, 2 pedagógovia z prvého stupňa, špeciálny pedagóg, 2 školskí asistenti, školský psychológ), ktorý sa pravidelne stretáva a venuje sa tvorbe spoločnej koncepcie prístupu k deťom so špecifickými potrebami. Aby sa mohla škola snažiť o inkluzívne vzdelávanie, potrebuje dostatok učiteľov, školských asistentov. Na ZŠ Karloveská 61 prijali viac učiteľov, zároveň predložili žiadosť na 9 školských asistentov (v tomto školskom roku), schválili im 2. Na škole vytvárajú rodinné a komunitné prostredie. Pracujú na dobrých vzťahoch s rodičmi žiakov (neformálne stretnutia), aj na prepojení školy s okolitou komunitou prostredníctvom spoločných aktivít, komunitných záhrad. Vnímajú, že škola dnešnej doby, ktorá chce byť inkluzívna, má byť otvorená. Peniazmi sa však zrelé vnímanie a realizácia inklúzie zabezpečiť nedá, podmienkou je ľudská pripravenosť učiteľa.

Ďalším krokom na ich ceste k inkluzívnemu vzdelávaniu je prijatie sociálneho a liečebného pedagóga do tímu. Aby podporili možnosť získať prax pre študentov, ponúkali študentom špeciálnej pedagogiky možnosť praxe na škole (ako asistent učiteľa), nenašli sa však nijakí záujemcovia.

Mali sme príležitosť sa spoznať, aj dobre porozprávať s pani riaditeľkou Mgr.Evou Horníkovou. Keďže od vedenia závisí spôsob a úspešnosť fungovania školy, pýtali sme sa jej, čo to obnáša viesť školu s inovatívnym spôsobom fungovania . V prvom rade pani riaditeľka chválila svojich kolegov, na ktorých sa môže spoľahnúť, ktorí berú svoju prácu ako poslanie, chcú sa rozvíjať, záleží im na žiakoch. Škola rieši množstvo dôležitých vecí, tém, preto je nevyhnutné efektívne rozdeliť úlohy a zodpovednosť medzi jednotlivých členov kolektívu. Úlohou riaditeľa/riaditeľky okrem iného je motivovať svojich kolegov, spoločne s nimi pracovať na poslaní, na vízii, na cieľoch školy, efektívne rozdeľovať úlohy, pracovať na dobrých vzťahoch v kolektíve. Postrehli sme , že byť dobrou riaditeľkou znamená schopnosť vybrať si dobrých ľudí do učiteľského tímu, byť dobrým manažérom a koordinátorom a najmä vizionárom, ktorý má dostatočné nadšenie (vnútorný oheň :-) ) pre učiteľské poslanie a dokáže vidieť veci z nadhľadu a komplexne. Keďže sme prišli na návštevu školy hlavne kvôli téme inkluzívneho vzdelávania, pani riaditeľka spomínala najviac pána Adama Škoppa ako svoju pravú ruku pre túto dôležitú tému. Pán Škopp vedie inkluzívny tím a má schopnosť dobre rozumieť, v čom inklúzia spočíva.

Po rozhovore sme mohli vidieť priestory školy a boli sme pozvaní pánom Škoppom na obed do školskej jedálne. Bolo to veľmi podarené, lebo po dlhých rokoch sme mohli opäť pocítiť atmosféru školského stravovania. Pozvanie na obed zo strany školy však znamenalo aj nutnosť zabezpečiť našim trom kolegom na vozíčkoch prekonanie množstva schodov vedúcich do jedálne. Tento na prvý pohľad problém premenili pani riaditeľka s pánom zástupcom na príležitosť, ako zapojiť deviatakov do blízkeho kontaktu s nami, teda s návštevou, ktorej súčasťou sú aj vozíčkari. Pred schodami s vážnou tvárou, na ktorej sa zračil pocit zodpovednosti, čakali chlapci deviataci. Podelili sa a pomohli Mariánovi, Martinke a Jarkovi prekonať schody vedúce na prvé poschodie.

V jedálni sme sa spoločne najedli, mali sme možnosť zažiť milý personál pôsobiaci v kuchyni a v jedálni. Pri obede sme ešte využili možnosť na ďalšie rozprávanie sa s našimi hostiteľmi.

Ukázali nám triedy na prvom poschodí, videli sme žiakov prvého stupňa. Boli sme milo prekvapení, keď sme zistili, že pri schodoch na nás trpezlivo čakali chlapci deviataci – tí, ktorí nám pomáhali vyniesť sa hore. Čakali určite aspoň hodinu, aby nám pomohli zísť naspäť na prízemie, vnímali sme z ich strany veľkú snahu byť nápomocnými. Dovtípili sme sa, že pani riaditeľka s pánom Škoppom ich dopredu pripravili na našu návštevu a bol to veľmi pekný zážitok. Potom sme počuli, ako pani riaditeľka vraví p.zástupcovi, že treba ich snahu ďalší deň verejne oceniť. My na ochotných chlapcov dosiaľ spomíname.

Musíme sa priznať, že sme mali veľmi dobrý pocit z rozhovorov so zástupcami tejto školy. Odborníci upozorňujú že úspešná inklúzia stojí aj padá na ľudskom faktore, teda na ľuďoch, ktorí ju majú realizovať. Jej základnou podmienkou je pozitívna sociálna klíma na škole. Len tam, kde učitelia majú na prvom mieste kvalitu vzťahu ku žiakom a k svojim kolegom, len tam je možné dokráčať k inkluzívnemu vzdelávaniu. Je to dlhá cesta, lebo chýba takmer úplne systematická podpora zo strany štátu pre školy, ktoré sa touto cestou vyberú. Na ZŠ Karloveskej 61 to však štátu nezazlievajú, rozhodli sa mu v procese vytvárania kvalitného školstva pomôcť. Sú rozhodnutí nenadávať, nesťažovať sa, ale urobiť, koľko vedia. Táto škola pomáha svojim postojom ďalším školám – ako inšpirácia, ako príklad dobrej praxe.

Po odchode sme boli všetci členovia našej partie radostne naladení, plní nádeje z toho, že máme na Slovensku aj dobré školy a dobrých učiteľov. Dohodli sme sa, že to musíme ísť osláviť , a keďže sme mali možnosť sa fotiť v škole pri obraze Ľudovíta Štúra, inšpirovalo nás to a zapadli sme do „jeho“ kaviarne na Štúrovej ulici. Tam sme si pripili s nápojmi nazvanými Mor ho a Duma bratislavská na dobré slovenské školstvo.