Návšteva Spojenej školy na Letnej ulici v Poprade

V tomto období sa venujeme hľadaniu a spoznávaniu základných škôl, ktoré začlenili do kolektívu svojich žiakov (tzv. bežných detí, resp. detí bez zdravotného postihnutia) aj deti so zdravotným postihnutím. Takých škôl nie je veľa, človek aby ich „lupou hľadal“. Prečo to robíme? Aby sme zviditeľnili ústretovosť týchto škôl a podporili ďalšie školy v podobnom prístupe. Záleží nám na tom, aby sa v našej spoločnosti myslelo na všetky deti, aj deti so ZP. Deti so ZP to potrebujú a slovenské školy zasa potrebujú byť vyspelé vo svojich prístupoch (samozrejme rovnako ako my všetci).

Minulý rok organizovala Nadácia pre deti Slovenska verejné diskusie na tému inkluzívneho vzdelávania, jedna diskusia bola aj v Košiciach v Halmicafé. Jednou z hostí nadácie bola aj riaditeľka Spojenej školy v Poprade na Letnej ulici, PaedDr. Viera Grohová, ktorá rozprávala o svojej škole a o tom, že umožňujú vzdelávanie aj deťom so ZP. Napísali sme pani riaditeľke, či by sme mohli prísť s našimi mladými ľuďmi na vozíčkoch na návštevu ich školy, keďže by sme veľmi radi prišli na to, prečo niekde integráciu detí so ZP umožňujú a niekde nie. Pani riaditeľka súhlasila, dohodli sme si termín a vybrali sa tam. Šli sme 14, z toho piati na vozíčkoch.

V Spojenej škole na Letnej ulici v Poprade nás čakali – pani riaditeľka Viera Grohová a piataci. Po vzájomnom predstavení sa, sme kládli pani riaditeľke otázky o fungovaní školy. O tom by som chcela napísať viac.Skôr by som však chcela spomenúť reakcie detí, žiakov piateho ročníka, na našu prítomnosť. Bola to pre nich zrejme prvá príležitosť zoznámiť sa naraz s 5 ľuďmi na vozíčkoch a zvládli to veľmi prirodzene. Dostali pár otázok typu, čo si myslia, či by mali aj deti na vozíkoch chodiť s nimi do jednej školy. Nehanbili sa, dvíhali ruky, že sa chcú vyjadriť,hoci nemuseli. Pani riaditeľka im dokonca dala možnosť ísť tráviť čas niekde inde, ak sa im s návštevou (s nami) nechce byť. Nikto neodišiel, nikto nevyrušoval. 

Čo sme sa dozvedeli o škole? Chce viesť každého žiaka k tomu, aby objavil čo ho baví, čo chce robiť a aby sa tam dokázal aj „vyškriabať“. Čo považuje škola za najdôležitejšie? Byť dobrými ľuďmi, obšťastňovať iných, nemyslieť len na seba, nebyť egoistom. Každý žiak je jedinečná bytosť, ktorá si vytvára plán vlastného sebarozvoja a pracuje na ňom. Deti majú v škole slobodu voľby, samozrejme  za okolností, keď dodržiavajú dohodnuté pravidlá.Počas prestávky sa deti môžu rozhodovať kde chcú byť (chodba, trieda, iné priestory), ale musia sa dobre správať. Škola na Letnej ulici v Poprade je charakteristická aj spojením základnej školy s materskou školou a s umeleckou školou. Zmyslom je komplexnejší prístup k deťom – najprv chodia do škôlky, potom sa stanú žiakmi základnej školy,  a zároveň sa môžu stať aj žiakmi základnej umeleckej školy (v rámci hudobného, výtvarného, tanečného a literárno-dramatického odboru) – to všetko na jednom mieste, v jednom komplexe budov. Rodičia môžu byť spokojní, že je o ich deti dobre postarané nielen doobeda, ale aj v popoludňajších hodinách.

Veľmi inšpiratívne sú tzv. ročníkové príbehy, role, ktorých sa majú deti zhostiť. Piataci sa učia spoločne riešiť úlohy, organizovať, postupne si vytvárajú sami svoju učebnicu. Učia sa spolunažívať, starajú sa o kvietky v areáli školy. Majú za úlohu skúmať okolitú prírodu, ktoré rastliny sa tam dajú nájsť, aké majú vlastnosti, ako sa o nich treba starať. Šiestaci sa učia separovať odpad, starajú sa o zberné nádoby školy. Siedmaci sa zbližujú s mierami. Jedným spôsobom, ako sa dá všeličo merať, je používanie peňazí. Žiaci sa učia finančnej gramotnosti, sú informovaní, koľko sa platí v škole za vodu, za elektrinu, rátajú aká je spotreba a ako sa dá šetriť. Ôsmaci sa ujímajú role tzv. anjelov strážnych pre iných ľudí, ktorí to potrebujú. Zapájajú sa do zbierok (Deň narcisov, Biela pastelka), majú za úlohu motivovať ostatných k zbierke a spolupatričnosti. Deviataci sú tvorcami vlastnej stopy - zisťujú, čím chcú v živote byť, akú stopu chcú za sebou zanechať. Hľadajú svoje sebaurčenie.Nie je dôležité, či budú študovať na vysokej škole, dôležité je, aby zistili, ktorú prácu budú robiť so záujmom a preto, že ich baví.  V celej Spojenej škole sa učitelia usilujú, aby deti získavali znalosti cez skúsenosti (hovorí sa tomu niekedy aj zážitkovo), nie teoreticky.

Aby bolo deťom v škole dobre a aby sa z nich stávali ľudia s pozitívnym vzťahom ku svetu, potrebuje mať škola dobrý kolektív učiteľov, ktorí svojej práci rozumejú, berú ju ako poslanie. Zároveň si to vyžaduje aj systematickú prácu na sebe, na efektívnej spolupráci, dobrú koordináciu, dobré vedenie, čiže dobrú riaditeľku. Práve v tejto škole som uvidela náčrt stromu, predstavujúci úžasné nahliadanie na pôsobenie učiteľa. Dostala som dovolenie si obrázok odfotiť. Je zrejmé, že kolektív tejto školy na sebe poctivo pracuje, na čele s pani riaditeľkou. Práve preto sa ich škola rozvíja ku prospechu deťom a bude sa rozvíjať aj naďalej. Pani riaditeľka to pomenovala výstižne - škola musí podstupovať neustálu sebaobnovu. Nie je možné zastať.

Čo sa týka vzdelávania detí so ZP na tejto škole, pani riaditeľka nám úprimne priznala, že v minulosti sa tomu bránila, lebo si netrúfala mať vo veľkom kolektíve zdravých detí dieťa v úplne inej situácii. Nakoniec sa dala prehovoriť mamkou dieťaťa s Downovým syndrómom, že to spolu vyskúšajú. Povedala nám, že o nejakú dobu videla veľké výsledky v správaní sa detí, ktoré mali v triede tohto spolužiaka. Stali sa oveľa viac ohľaduplnými, starostlivými, rozšíril sa im obzor o nové situácie. Pani riaditeľka si to veľmi pochvaľovala a skonštatovala, že je veľmi dobré, keď sa do bežných škôl začleňujú deti so ZP. Táto škola sa tomu stala otvorená.

Návšteva Spojenej školy v Poprade bol dobrý zážitok. Ďakujeme pani riaditeľke PaedDr. Viere Grohovej za prístup ku deťom, k školstvu, rovnako aj jej kolektívu zamestnancov školy.

Marcela Strhárská

Ako to v Spojenej škole vyzeralo, si môžete pozrieť aj v našej reportáži :