Náš Maťko - veľký dar alebo životný kríž?

Ako vnímajú rodičia detí so zdravotným postihnutím svoju životnú situáciu? Je to rôzne. Určite to nie je jednoduché, keď sa narodí dieťatko odlišné od väčšiny ostatných, sme však presvedčení, že takáto udalosť má hlboký zmysel. Sme o tom presvedčení pre to, lebo vieme, že nad všetkým stojí najvyššia Múdrosť a najvyššie Dobro.

Taktiež sme mohli zažiť mnoho náročných životných situácií, ktoré priniesli zúčastneným osobám veľké obohatenie, veľký rast, úplne iný pohľad na svet, na život a jeho zmysel. Platia totiž slová najväčších učiteľov ľudstva, ktoré znejú: Nedostali ste dar života na to, aby ste ho prežili čo najjednoduchšie a čo najpohodlnejšie, ale na to, aby ste získali čo najviac životnej múdrosti, aby ste sa naučili vzájomnej pomoci a spolupatričnosti, a rástli v schopnosti žiť naplnený, zaujímavý a užitočný život. Dieťa so špecifickými potrebami je určite faktorom, ktorý pomáha premeniť život svojho okolia na obohacujúci proces.  Ďakujeme pani Martuške Jarošovej za príspevok o tom, ako ich rodina prežívala „inakosť“ jedného svojho člena :-).

Náš Maťko - životný kríž alebo veľký dar?

Keď sa nám narodil Maťko s diagnózou DMO, život sa pre nás zastavil. Našťastie iba na chvíľu. Ako rodičia sme prešli asi všetkými štádiami vyrovnávania sa s jeho  postihnutím. Pomerne rýchlo sme si uvedomili, že nás syn potrebuje zdravých a silných. Dnes som presvedčená, že bez viery v Pána Boha, bez nádeje, trpezlivosti a podpory rodiny by sme sa nedokázali zmobilizovať a ísť ďalej. Boli sme konfrontovaní so skutočnosťou, na ktorú nemôže  byť žiaden rodič  dostatočne pripravený. Maťkova diagnóza prevrátila život našej rodiny hore nohami. Zmenili sme zamestnania, záujmy a postupne aj priateľov. Niektoré problémy našli svoje prirodzené riešenia, ale s mnohými sme sa museli popasovať. Svojho syna milujem, ale klamala by som, ak by som tvrdila, že som nemala aj veľmi ťažké chvíle. Nebolo ľahké naučiť sa tlačiť invalidný vozík s pokorou a láskou. Ale všetky tieto pochybnosti, obavy, výčitky sa akosi pomaly vytrácali, a my sme sa začali tešiť z Maťkových pokrokov. Synova radosť zo života je silno nákazlivá. Jeho hlášky a nemotornosť nás často rozosmievajú.

Žiaden rodič sa nemôže tešiť z toho, že jeho dieťa má zdravotný hendikep, ale ja asi patrím k tým, ktorí dokázali túto skutočnosť prijať. Postupne zisťujem, že dostávam oveľa viac akoby som si dokázala predstaviť. Môj syn nie je pre mňa „ kríž, ktorý treba milovať.“ Je pre mňa veľkým darom. Chápem, ak je to pre niekoho nepochopiteľné. Zmenil mi rebríček hodnôt, trúfam si povedať, že ma spravil lepšou. Vďaka nemu som stretla veľa vzácnych ľudí, našla nových skutočných priateľov. Pri ňom som sa  naučila, čo je to mať  „božskú trpezlivosť“ (on sa nikdy a nikam neponáhľa), byť empatická, tešiť sa z maličkostí, aj snívať. Budem vďačná každému, kto dokáže naplniť jeden môj sen. Aby sa náš Maťko a všetci ľudia so zdravotným hendikepom stali prirodzenou súčasťou nášho života, aby bola akceptovaná ľudská „inakosť.“

Aby sme sa vzájomne obohacovali, bez predsudkov, netaktnosti, ľahostajnosti.

Tam smerujú aj slová sv. Jána Pavla ll., ktorý vyzýval ľudí s postihnutím:

„Spolieham sa na vás, že ukážete svetu, čo je láska.“

 Maťkova mamka