Letné stretnutie

Takto medzi nás prišla aj jedna milá pani zo západného Slovenska so svojím štrnásťročným vnukom. Už v prihláške uviedla, že Martin je autista. Dorazila som na miesto po úvodnom zoznamovaní a tak som sa s ním videla prvýkrát pri muzikoterapii, v rámci popoludňajšieho programu. Pekný veľký chlapec s dušou dieťaťa, žijúci vo svete, pre nás málo prebádanom. Bolo treba ticho a pozorne sedieť v kruhu a sústrediť sa na pokyny ženy, ktorá nás muzikoterapiou sprevádzala. Martin bol nepokojný,svojsky a nahlas sa prejavoval. V miestnosti bolo cítiť mierne dusno a babka odviedla chlapca od skupiny.

Nasledujúci deň sme sa presúvali do parku neďalekého kaštieľa Betliar. Rozdelili sme sa do áut a mne pripadlo miesto vedľa Martina. Počas cesty sa o mňa dôverčivo opieral. V jednom momente sa otočil a pohladkal ma po ruke. Potom ma pohladil po hlave a povedal: „vlásky“. Jeho babka mi vysvetlila, čo už bolo aj tak zrejmé, že má rád hladkanie. A tak, keď mi nastavil hlavu, pohladila som aj ja jeho.

V parku bolo prekrásne. Martin plný energie radostne behal a veselo oznamoval svetu: „Martinko je na chate!“ Večer bol rovnako radostný. Posadil sa medzi nás a ozrejmil všetkým, ktorí sme si mysleli, že jedna z účastníčiek na gitare hrá, že oná vlastne„ gitaru škrabká“. Potom sa postavil do stredu miestnosti a radostne vyskakoval do výšky. Smiali sme sa a tešili, pretože v našich srdciach aj mysliach bol konečne plnohodnotne jedným z nás. A potom sa stalo niečo prekvapujúce. Pri večernom čítaní z knihy, ktoré bolo pomerne dlhé, Martin tichučko sedel a ani nepípol. Po tom, čo sme ho prijali takého aký je, nám už nemusel dávať najavo, že niečo nie je v poriadku.

Pre mňa osobne bolo toto stretnutie hlbokým zážitkom. Zažila som, ako sa stretli dva svety, zdanlivo iné. A pochopila , že akúkoľvek inakosť, ktorá rozdeľuje, môže prepojiť praobyčajná ľudskosť.

Viera A. B.