Konferencia Nezávislý život - správne otázky, 5.časť

Na konferencii Nezávislý život – správne otázky tohto roku 2019 sme pri okrúhlom stole venovanom téme inkluzívneho vzdelávania spoločne konštatovali, že od ratifikácie Dohovoru OSN o právach osôb so ZP (rok 2010) sa na Slovensku v oblasti vzdelávania detí so ZP zmenilo veľmi málo, a to napriek legislatívnej nadradenosti Dohovoru OSN nad zákonmi SR. Pre nás občanov je to ťažko pochopiteľná záležitosť, lebo vieme, že zákony SR musia byť dodržiavané… o to vážnejšie dodržiavaný má byť Dohovor OSN. Ako sa dá si poradiť s týmto “zakliatím”?  Odpoveď je jasná: nástrojom je občianska aktivita, angažovanosť, snaha.

Výbor OSN pre práva osôb so ZP zverejnil 16.apríla 2016 záverečné odporúčania pre Vládu Slovenskej republiky (celkovo to bolo 43 konkrétnych odporúčaní, ktoré je potrebné na Slovensku zrealizovať pre zmenu situácie v oblasti života ľudí so ZP). K oblasti vzdelávania (článok Dohovoru OSN 24) Výbor vyjadril znepokojenie nad tým, že deti a študenti so zdravotným postihnutím nemajú stále dostupné právo na inkluzívne vzdelávanie a pretrváva segregovaný vzdelávací systém. Výbor prejavil znepokojenie aj nad tým, ako málo Vláda SR robí pre to, aby sa situácia zmenila. Odporučil, aby sme urobili legislatívne opatrenia, aby bolo vynútiteľné právo na kvalitné inkluzívne vzdelávanie. Ďalej má Vláda SR za úlohu prijať právne záväzný plán prechodu od segregovaných škôl ku inkluzívnemu vzdelávaniu (vrátane predškolského vzdelávania) a zabezpečiť, aby všetky deti so ZP, ktoré si to vyžadujú, mali prístup k osobnej asistencii – aby štát na to vyčlenil zdroje.

Zamyslime sa nad týmito 3 rokmi: rok 2010 – rok prijatia Dohovoru OSN o právach osôb so ZP Slovenskom, rok 2016 – Výbor OSN zverejnil znepokojenie nad nekonaním Slovenska a odporučil výrazné zmeny, rok 2019 – konferencia v Bratislave – konštatovaná stále takmer žiadna zmena v oblasti vzdelávania ľudí so ZP. Je zjavné, že ak sa my občania nezmobilizujeme, k zlepšeniu situácie nedôjde.

Slovensko potrebuje komplexnú, systematickú zmenu, aby sa inkluzívne vzdelávanie stalo realitou. Treba debariérizovať školy, vyčleniť zdroje na odborný a pomocný pedagogický personál, kvalitne vyškoliť riaditeľov, učiteľov, školských asistentov, špeciálnych pedagógov, robiť osvetu v téme života so ZP a inkluzívneho vzdelávania (vysvetľovať jeho veľké prínosy pre jednotlivcov aj štát), to všetko je potrebné uskutočniť na úrovni materských, základných, stredných, vysokých škôl, vytvárať možnosti pre celoživotné vzdelávanie, pracovať s rodičmi detí v bežných školách, aby sa nebáli mať v kolektíve svojho dieťaťa aj dieťa so ZP,... Takúto veľkú pozitívnu zmenu môžeme dosiahnuť len vtedy, keď sa čo najviac ľudí zapojí do procesu. Dôležité je uvedomiť si, že najdôležitejším hybným faktorom sú a budú rodičia detí so ZP – ich aktivita, ich postoj. Ak sa rozhodnú pre svoje deti bojovať za vzdelávanie v bežnom prostredí a podajú prihlášku na základnú školu v mieste bydliska, škola im musí podľa zákona vyhovieť a dieťa prijať. Školy to vedia, preto sa snažia odhovoriť rodičov detí so ZP od podania prihlášky včas, ešte kým to nie je na papieri.

Veľmi sa tešíme tomu, že sa Socia rozhodla organizovať konferencie na tému Nezávislý život, a zároveň vyzýva všetkých účastníkov konferencie k aktivite a spolupráci.

Ďakujeme.

Marcela Strhárská