Ako som sa ocitla spolu s Mery a Bratislavským hradom :-) v ohrození.

V októbri bola naša Partia z DK pár dní spoločne v Bratislave kvôli konferencii a mapovaniu škôl. V rámci pobytu ma pobavil srandovný zážitok. Hlavnú úlohu v ňom zohráva moja záľuba v kultúre a umení, z ktorej si uťahuje viacero ľudí :-), a netradičné dianie v jednej dôležitej kultúrno-historickej inštitúcii. Skrátka budem písať o tom, ako rôzne môže dopadnúť dlhodobo chcená návšteva mnou obdivovaného Bratislavského hradu.

Predtým, ako opíšem svoj zážitok, budem chvíľku venovať pozornosť samotnému hradu- niekoľkým faktom z jeho histórie.

Bratislavský hrad týčiaci sa na kopci vo výške 80 metrov nad hladinou Dunaja je jedným z najstarších hradov na Slovensku, prvá písomná zmienka o ňom je z roku 907. Stojí na dôležitej križovatke starých ciest , ktorými sa putovalo už v období Veľkomoravskej ríše.

 Záľubu v ňom našiel už Žigmund Luxemburský – cisár Svätej ríše rímskej a syn Karola Veľkého. Dal mu dnešnú podobu so 4 vežičkami a urobil z neho reprezentatívne sídlo (v 15.storočí).

Stal sa takmer na 300 rokov sídlom uhorských kráľov. Mária Terézia ho zveľadila do najväčšej krásy, z hradu sa stala prepychová baroková reprezentatívna rezidencia. Dokopy v ňom bolo korunovaných vraj 11 kráľov a 6 kráľovien.

Jozef II. – syn Márie Terézie (povahou asketik a osvietenec nemajúci rád prepych a nevedomosť) mal s hradom úplne iný zámer, urobil z neho seminár, v ktorom sa vzdelávali budúci kňazi. Študoval tu aj Anton Bernolák, ktorý ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu, tzv. bernolákovčinu. Priestory hradu sa však na vzdelávacie účely vraj veľmi nehodili, preto z neho urobili ubytovne pre vojakov. Tí svojou neopatrnosťou spôsobili veľký požiar, ktorý spôsobil premenu krásneho hradu na ruinu.

150 rokov bol náš hradík ruinou, a našlo sa veľa ľudí, úradníkov, ktorí ho chceli úplne zbúrať a na jeho mieste postaviť niečo iné. Našťastie v roku 1953 sa podarilo Jankovi Alexymu (slávny slovenský maliar) s autormi projektu rekonštrukcie hradu Alfrédom Pifflom a Dušanom Martinčekom rozbehnúť obnovu hradu, ktorá trvala do roku 1968. Cieľom bolo vrátiť hradu jeho tereziánsku podobu. Druhá rozsiahla obnova hradu prebiehala v rokoch 2008 – 2014. Teraz je sídlom Slovenského národného múzea.

Myslím si, že sa z nášho hradíku tešíme málo.

Poznáme ešte nejaké iné miesto, ktoré by si tak obľúbil cisár Svätej ríše rímskej a zároveň Mária Terézia? Musí byť ten náš hradík niečím výnimočný.

Naspäť k príbehu. Napriek 10-ročnému obdivu som dosiaľ na tomto dôležitom hrade nebola. Do Bratislavy chodievame hlavne kvôli pracovným záležitostiam a vždy sa treba ponáhľať na vlak do Košíc. Tentokrát som si však na to špeciálne vyhradila jedno neskoršie popoludnie. Pridala sa ku mne aj Mery, ktorá je vždy za kultúru a umenie. Bývali sme v Ibisi pod hradom, okolo pol štvrtej sme vyrazili na hrad. Cestou hore kopcom sme si vymieňali nadšené očakávania, čo všetko nás na hrade určite očarí. Mala som v pláne si odtiaľ odniesť brožúrky, pohľadnice, časopisy, obrázky, prípadne knihy, čokoľvek o Bratislavskom hrade, o Slovensku, slovenských osobnostiach, atď. Práve kvôli tomu nadšeniu z kultúrnych zážitkov a zo zámerného nadobúdania zaujímavých publikácií a brožúrok si druhí (hlavne môj manžel a syn ) zo mňa uťahujú :-). Cestou k hradu sme však nerátali s tým, že zbadáme Mačkafé – kaviareň s mačičkami sídliacou na hradnom kopci. To spôsobilo, že sme na nejaký čas zabudli na kultúrne plány a išli spoznávať mačky bývajúce v kaviarni pod hradom. Všetky sme si ich museli obzrieť, naučiť sa ich mená, ponaháňať ich v snahe zobrať ich na ruky :-), popri tom vypiť kávu. Keby som nebola z Košíc a nemala psa, určite odtiaľ odchádzam s mačkou (mačkami).

Po hodinke sme si spomenuli, že máme už len hodinu a pol, kým hrad nezatvoria a na druhý deň sme už cestovali do Košíc. Vybehli sme hore, kúpili si lístky, pozreli sme si plán hradu a ja som navrhla Mery, aby sme začali od 3.poschodia, kde je obchod s predmetmi, na ktoré som si robila zálusk.

Prekvapilo nás, aký je hrad monumentálny, nesmierne vysoké stropy, obrovské impozantné schodiská, červené koberce, zlaté ligotavé zrkadlá. Schodov medzi jednotlivými poschodiami bolo omnoho viac, ako je zvyčajné v iných objektoch.

Dychčiac sme nadšene vleteli do obchodíku, bolo tam plno časopisov, pohľadníc, všeličoho. Vrhla som sa vyberať si niečo, čo musím nevyhnutne vlastniť, napr. čokoľvek dobré o štúrovcoch, o iných národovcoch, o umelcoch, napr. som čakala, že určite tam nájdem niečo o diele Martina Benku (bola tam práve výstava jeho diel), prípadne o Alexym (ktorý sa zaslúžil o to, aby hrad bol zrekonštruovaný), atď. V tú chvíľu však zadunel priestormi hradu výstražný systém a všetci v hrade prítomní boli naliehavým hlasom z reproduktorov vyzvaní k okamžitému opusteniu hradných priestorov. Zároveň sme boli upozornení, nech nepoužívame výťah, len schody, a nech pomáhame ľuďom so zdravotným postihnutím tiež opustiť hrad. Naliehavá výzva sa opakovala, bez prestávky, vďaka čomu som zistila, že hrad má aj monumentálnu akustiku. V tú chvíľu som zažila, čo všetko vie myseľ napadnúť v takejto situácii. Najprv mi napadlo, že je podivuhodné prísť prvý krát na Bratislavský hrad a hneď po 10 minútach tam zažiť teroristický útok, a že tí, ktorí strašia stále teroristami predsa mali pravdu (inšpiráciou mi bola zrejme spomienka na pád Dvojičiek). O 5 sekúnd sa mi zdalo, že pôjde o útok mafie zneužívajúcej súčasný systém, ktorá je na mňa naštvaná za moje verejné prejavy nesúhlasu s konaním súčasnej vlády. Otázka, prečo by kvôli tomu útočili na hrad, mi neprišla dôležitá . Okamih na to som si pomyslela, že to asi bude zemetrasenie alebo zosuv pôdy z hradného kopca a že hrad zrejme padá. Skrátka všetko katastrofické videné v telke mi prebehlo hlavou . Potom som sa trochu spamätala a vravím Mery, že je to vlastne pekné miesto na odchod z pozemského života, veď aj Štúr chcel zomrieť na vrchole životných síl. Len mi bolo, dosť nelogicky, ľúto, že som si nestihla kúpiť žiadnu publikáciu a že som za svoje vstupné nič z hradu, na ktorý som sa dlho tešila, nevidela.

Na treťom poschodí bola s nami aj pani predávajúca v obchodíku, a tá nám s Mery po chvíľke meravého rozmýšľania, čo robiť, povedala, že jej sa nechce veriť, že je to ozajstné ohrozenie, že to snáď bude nejaké cvičenie, nech sa neľakáme a nech dokončíme nákup, ak chceme. Upokojili sme sa, potešila som sa, že publikácia predsa bude, keď vbehla do obchodíku iná zamestnankyňa hradu a prísne nás pokarhala, prečo sme okamžite neuposlúchli výzvu, ktorá nám stále hučala dookola nad hlavou. Rozbehli sme sa s Mery teda dolu, vybehli na nádvorie a obzerali sa, čo sa deje. Boli tam zhromaždení zamestnanci hradu, návštevníci, všetci trochu znepokojení, rozmýšľali sme, čo robiť. Či utekať preč, alebo dúfať, že je to omyl. O chvíľu prišiel nejaký pán, zamestnanec a začal nás upokojovať, že to bude zrejme planý poplach. Vtedy poplašný signál prestal po 15 minútach hučať, konečne bolo ticho. Dozvedeli sme sa, že nejaká zahraničná turistka vyšla sama na vežu hradu a tam spustila omylom poplašný signál (zrejme sú na hrade príslušné tlačítka). Štvrťhodinku sa ozýval hradom alarm, kým sa zistilo, čo sa stalo. Zamestnanci si medzi sebou hovorili, že to ešte na hrade, odkedy tam pracujú, nezažili.

Daný pán zamestnanec nám ponúkol, nech sa ešte vrátime do hradu prezrieť si, čo stihneme, radi sme to využili. Zistili sme však, že zamestnanci evakuujúc z hradu pozatvárali oddelenia s expozíciami, a keďže bolo cca pol šiestej, už ich neprišli otvoriť. Podarilo sa nám si pozrieť jedine hradnú kaplnku – trošku zvláštnu, trvalo mi chvíľu, kým som pochopila, že to je kaplnka. Chvíľku sme tam pobudli a pobrali sme sa na odchod.

Idúc dolu krásnym schodiskom sme začuli, ako na nás vola nejaká pani zamestnankyňa z hradu, nech sa vrátime do kaplnky. Prekvapene sme sa vrátili. Pani sa na nás prísne pozerala a položila nám zvláštnu otázku. Vraj nech jej povieme, čo drží v ruke za chrbtom. Tým, že použila prísny tón a celkovo sme boli s Mery vystrašené z predchádzajúcej evakuácie, sme len mlčali a nevedeli, čo máme odpovedať. Dostali sme tú otázku znova. Nakoniec prehovorila Mery a slušne sa spýtala, či naozaj máme hádať, čo má pani pracovníčka v ruke za chrbtom . V tú chvíľu už pani videla, že z nás len tak odpoveď nedostane, preto ruku spoza chrbta vybrala a zbadali sme, že v nej drží Meryin mobil! Mery si ho zrejme odložila do hradnej kaplnky, s tým, že si ho pri najbližšej návšteve vyzdvihne :-) :-).

Nuž takto prebehlo moje spoznávanie Bratislavského hradu, každého jeho poschodia, miestnosti, exponátu (predtým som si totiž plánovala, že budem venovať pozornosť každému exponátu ). Má to však aj veľkú výhodu – môžem sa celé ďalšie roky tešiť na to, že si pôjdem hrad dôkladne obzrieť. Z hradu sme naozaj veľa nevideli, no zážitok sme si odniesli veľký. Za krátku chvíľu sme precítili mnoho rôznych situácií – najprv aké to je, keď sa človek cíti byť v ohrození spolu s národným symbolom. Následný pocit úľavy a radosti z pokojného života, keď sme sa dozvedeli, že útok nehrozí. Stála som vonku pred hradom dojatá, dívala som sa na vlajku SR vlajúcu vo vetre, vravela som si, aká pekná vlajka. Potom som si uvedomila, že to je „ten“ stožiar pána Danka, takže ma trochu nadšenie prešlo, ale aj tak to bol krásny pohľad :-). Na záver - ďakujeme za všetko, čo nám život prináša, lebo sa smieme mať dobre.