Ako sme cestou do Kežmarku nahnevali železničiarov :-)

V piatok 12.7. sme cestovali na festival Európske ľudové remeslo v Kežmarku (už štvrtý rok). Šli sme z Košíc rýchlikom do Popradu v zložení Ľubka, Daniel, ja s Jankom (synom), Ľubomír, Adam, Natálka s asistentkou Dankou, Maťka s Ľudkou, Gregor, Mišo s mamkou. Autom šli Majko s Jančim, pani riaditeľkou a známou dvojicou Vladko-Kaja.

Vlak bol plný, sedeli sme na troch rôznych miestach a niektorí sme boli aj v jedálenskom vozni. V Poprade sme mali prestúpiť na vlak do Kežmarku. Keď sme do Popradu dorazili, čakalo nás pomerne komplikované vystupovanie, lebo bolo potrebné vyložiť plošinou štyroch ľudí na vozíčkoch. Pritom mnoho ďalších ľudí nastupovalo a motalo sa pomedzi vozíčkarov ešte čakajúcich vo vagóne na výstup, čo spôsobovalo väčší zmätok. Rýchlik mal stáť v Poprade len pár minút, takže plošinu obsluhujúci železničiari boli celkom v napätí. Po jednom vystúpili najprv Natálka, potom ďalší dvaja (už neviem poradie), štvrtý vozíček sa presúval na plošinu, keď tu si Ľubomír stojaci na nástupišti spomenul, že vo vlaku zabudol vetrovku. Zmocnila sa ho panika, vrhol sa do vagónu, pustil sa opačným smerom, ako sme sedeli, načo sa mi ho ešte podarilo vytiahnuť von na nástupište a spýtať sa ho, kde si tú vetrovku zabudol - či v jedálenskom vozni alebo v kupé. Chvíľku rozmýšľal a povedal, že v kupé.Nastúpila som do vlaku dúfajúc, že to stihnem, kým sa vlak pustí ďalej, keď som zbadala, že celá chodba je preplnená stojacimi mladými ľuďmi s batohmi. Vystúpila som von a povedala som Ľubomírovi, že to už nestihneme, lebo štvrtý vozíčkar práve schádzal z plošiny, železničiari boli nachystaní pokračovať ďalej. Keď Ľubomír počul, čo som povedala, bezhlavo sa vrhol do vagónu a začal sa predierať pomedzi ľudí s batohmi. Šokovaná som zatiaľ utekala za železničarmi pred vlakom, aby ešte nedovolili vlaku odísť, lebo nám doňho naskočil jeden z partie. Tí začali byť viac nervózni, každých 5 sekúnd sa ma pýtali, či už vystúpil, a Ľubomíra stále nebolo. Hnevali sa na mňa, že prečo som ho pustila do vlaku, že prečo som nešla namiesto neho, atď. Nezaujímalo ich, že si Ľubomír nepýtal súhlas :-). Rozmýšľala som, čo budem robiť, či mám nastúpiť do rýchlika a nechať sa odviezť do Štrby hľadajúc zatiaľ vo vlaku Ľubomíra :-), pred tým ma zastavovala len jedna myšlienka, že bol so mnou Janko a nechcela som ho nechať v Poprade. Tak som tam nešťastná pobiehala pred vagónom snažiac sa cez okienka uvidieť, čo sa deje vo vagóne, keď našťastie z iných dverí vyskočil Ľubomír aj s vetrovkou v ruke :-). Netuším, ako sa predral tým davom, zrejme mu v tom pomohla obava pred mamkou, ktorá by sa naňho za stratu vetrovky asi hnevala :-). Po Ľubovom vyskočení sa ozvala píšťalka a všetci sme si vydýchli. Ľubo dostal slovný výprask, povedala som mu, že ak ešte raz  naskočí do odchádzajúceho vlaku bez opýtania sa, nepôjde s nami viac nikde. Ľubomír na záver môjho prejavu povedal: Joooj, Marcelka, to sa stáva každému :-) :-) :-). Tento argument na mňa zapôsobil svojou argumentačnou silou :-) :-) :-), musela som sa chichotať. Priznávam, že Ľubko vie ako na mňa :-). 

V Kežmarku bolo výborne, mali sme čo obdivovať aj ochutnávať :-). Ďakujeme za všetko!