Ako na mňa zabudli v Bojnickom zámku :-).

Kto navštívi Bojnický zámok, má čo obdivovať. Nielen jeho krásu a čaro, ale aj jeho príbeh. Rozprávkovým zámkom sa stal vďaka poslednému majiteľovi Jánovi Pálfimu (1829 - 1908), ktorý ho skrášlil zvonku aj zvnútra. Nerobil to len pre seba, mal cieľ – sprístupniť krásu zámku a jeho vybavenia všetkým, pre radosť, pre inšpiráciu, pre povznesenie ducha.

Pochodil celý svet, aby do Bojníc priniesol umelecké diela, napr. slávny Bojnický oltár. Pálfiho želanie trvalého sprístupnenia zámku verejnosti (ktoré bolo súčasťou jeho testamentu) po jeho smrti nerešpektovali príbuzní, umelecké diela obrovskej hodnoty rozpredali. Po roku 1945 zámok pripadol štátu, ktorý v ňom zriadil múzeum. V súčasnosti je zámok zrekonštruovaný, niektoré pôvodné umelecké predmety sa podarilo nahradiť kópiami, iné krásne veci boli dovezené z inokadiaľ. Skrátka dnes je zámok opäť prekrásny. Chcenie grófa Pálfiho bolo a je veľmi inšpiratívne – všetky veci sa dajú robiť tak, aby sme nimi potešili aj druhých. Okrem podpory umenia a kultúry gróf Ján Pálfi podporoval chudobných (rozdával im svoje príjmy), staral sa o rozvoj vzdelávania, poľnohospodárstva, remesiel... Za jeho čias sa ľudia žijúci na jeho panstve mali oveľa lepšie ako predtým. Takto používať svoje bohatstvo je požehnanie pre všetkých. Pálfimu prinieslo radosť, dobrý pocit užitočnosti, ostatným zlepšenie kvality života (menej materiálnych starostí, viac duševných radostí). Skrátka si zaraďujem Jána Pálfiho do širokého okruhu inšpiratívnych osôb.

Kto ma pozná, vie si predstaviť, že som mala dôvod s nadšením sa „motkať“ po zámku, trošku ako námesačná, resp. očarená osoba. Manžel a syn Janko so mnou museli mať trpezlivosť (Janko prekrútil očami cca 500 krát, manžel sa radšej zdržal vizuálnych prejavov otrávenia J), lebo oni rozhodne námesační z príbehu grófa a zo zámku neboli J. Preto sme sa po pol dni pobytu na zámku rozdelili, oni išli na túru a ja som pokračovala v zámockej prehliadke. Nakoniec som zašla na výstavu Lekár starožitností, kde sa podrobne opisovalo, ako sa na zámku reštaurujú staré umelecké predmety. Výstava bola v bývalej starej zámockej reštaurácii, premenenej na múzeum a bola som tam okrem pracovníčky sama. Jediný človek v danom čase, ktorý sa zaujímal o reštaurovanie starožitností. Bolo tam zdokumentované reštaurovanie prekrásneho barokového lustru v zámku, obrazy, sochy, nábytok,... Vo vedľajšej miestnosti sa premietali videá (boli trvalo pustené pre návštevníkov výstavy), tam som si sadla a dívala sa a prežívala „znovuzrodenie“ už skoro rozpadnutých umeleckých diel. Boli to fantastické videá – priamo z Bojnického zámku. Zabudla som pri nich na celý svet, keď tu zrazu som začula buchnutie ťažkých dverí, zvrtnutie kľúča v zámku. Zľakla som sa, vravím si, snáď ma tu nezamkla pracovníčka. Vybehla som z vedľajšej miestnosti a zistila som, že ma veru zamkla a odišla. Začala som búchať na dvere, potom aj volať Haló. Na oknách boli mreže, tadiaľ by som sa von nedostala. Kto má klaustrofóbiu ako ja, vie si predstaviť, aká to je panika. Pamätám si už len, že som spotená od strachu búchala na dvere a búchala. Nakoniec som cez okno videla, že ma začul jeden zo sokoliarov, ktorí pri zámku predvádzali svoje umenie turistom. Pribehol, ukázala som mu, že som zamknutá, on pochopil a utekal nájsť pracovníčku múzea, ktorú poznal. Spolu sa vrátili a vyslobodili ma. Pracovníčka sa mi veľmi ospravedlňovala, že na mňa úplne zabudla, lebo ma dlho nebolo vidieť ani počuť (to vďaka očareniu z premietania natočeného reštaurovania predmetov). Keď som to potom rozprávala manželovi a synovi, chichotali sa mi a boli radi, že si môžu zo mňa uťahovať, keďže kvôli môjmu zanietenému obdivu k umeniu, literatúre, národovcom, atď., si vraj dosť vytrpeli - konkrétne museli dlho vydržať v múzeách, zámkoch, rodných domoch rôznych osobností, a nesmeli ma pritom príliš poháňať a vyrušovať. Vraj som zažila jasný dôkaz toho (a že si mám brať príklad!), že "normálny" návštevník múzea priestorom v podstate preletí, nezdržiava sa tam dlho, a už vôbec tam očarene nevysedáva a nepobieha celé hodiny :-). Nepresvedčili ma, lebo keď prídem do Bojníc na miesto s toľkou krásou, tak sa s radosťou nechám očariť na celý čas pobytu. Mne však vôbec nevadí, keď si robí zo mňa niekto srandu (pokiaľ to má aj svoju hranicu), práve naopak.

Nakoniec som rada, že som smela mať aj takýto zážitok "naviac" J. Vďaka tomu mám veselú spomienku na to, aké to je byť chvíľu nečakane zamknutá na čarovnom mieste J. Keby som nemala klaustrofóbiu, bolo by zamknutie mojej osoby v Bojnickom zámku v podstate prekrásnym zážitkom (človeku je tak umožnené zostať na krásnom mieste dlho).

MS

P.S. Zaostrite pozornosť na text na fotke, ktorú pridávam na záver článku J. Veľmi sa mi to páčilo, musela som si to odfotiť a následne aj zverejniť J.

P.S.S. Prekrásny 650 kilový zreštaurovaný barokový luster, ktorý bol reštaurátormi poskladaný zo stoviek kúskov nájdených v kope odpadu určenom na vyhodenie.