Bola som krátko po operácii kolena, chodila som ešte s barlami. V čase vychádzok som sa šla pomaličky poprechádzať popri Hornáde, ktorý tečie hneď za naším blokom, alebo som s ruksakom na chrbte krívala do obchodu. S SBS-károm som bola dohodnutá, že všetko, čo naložím do ruksaku v obchode, aj vyložím na pulte :)
Pred obchodným domom stával bezdomovec. Špinavý, otrhaný, ruky vystreté k žobraniu. Zďaleka som ho obchádzala, aby ma neotravoval. "Pani, pani," kričal na mňa. Pridala som do kroku. (nakoľko mi to s barlami išlo). "Pani... prajem vám, nech sa vám noha skoro uzdraví," poprial mi. Prekvapene som sa na neho otočila, lebo toto som nečakala. "Ďakujem," usmiala som sa na neho. Vošla som zamyslene do obchodu. Nedalo mi to, kúpila som mu keksy a pri východe ešte raz poďakovala. Bola to pre mňa lekcia - aj pod takým škaredým vonkajškom sa môže skrývať pekné vnútro. A bola som povzbudená aj ja ísť a dávať lásku a pozornosť ďalším ľuďom, s ktorými sa stretnem.
Majka Dubecká