Zážitky z Budapešti

Bol som na dovolenke v Budapešti. Bola to jedna z najlepších dovoleniek, aké som zažil. Navštívili sme mnohé zaujímavé miesta, atrakcie. Boli sme dobrá partia a nálada bola skvelá. Najsilnejším zážitkom pre mňa bola plavba loďou po Dunaji. Prvý krát som sa plavil na lodi.  Na loď sme sa dostali rampou, ktorá bola síce trochu strmá, ale v rukách dobrých osobných asistentov som sa cítil bezpečne. Do lode sa bolo treba dostať troma schodmi, ale ľudia boli veľmi ochotní a ústretoví, pomáhali mi. Vďaka dobrým ľuďom a osobným asistentom sa bariéry dali prekonať. Hneď pri nástupe nás čašník privítal osviežujúcim drinkom. Miesto na lodi bolo veľmi dobré, boli sme úplne vpredu, takže som mohol všetko dobre vidieť. Najviac som si užíval krásne výhľady na mesto. Táto plavba bola moja prvá v živote. Vždy som mal veľkú túžbu cestovať loďou a som rád, že sa mi tento sen splnil.

Ďalším  zážitkom bolo, že som si mohol zahrať bowling. Túto hru som videl už veľa krát, pretože niekedy navštevujeme Cool bowling v Košiciach. Ale ja som sa nemohol nikdy aktívne zúčastniť. Kvôli svojmu postihnutiu nedokážem udržať guľu, je pre mňa veľmi ťažká. Môj asistent Janko vedel, že by som si veľmi rád zahral aj ja. Zistil, kde v Budapešti majú bowlingové centrum s rampou pre vozičkárov. Bol to pre mňa neopísateľný zážitok – nemusel som sa iba pozerať, ale mohol som sa aktívne zapojiť a zahrať si ako všetci ostatní. Nestáva sa často, aby som si mohol aktívne zašportovať. Vždy sa nájde nejaká bariéra alebo obmedzenie, ktoré mi v tom bráni. 

Ďalším silným zážitkom bola pre mňa účasť na karaoke... Keď sme začali spievať pesničku, usmial som sa na jedno dievča. Prišla ku mne a tak sme spolu spievali. Bol to skvelý pocit, cítil som, že sa rúcajú všetky bariéry... Hoci sme si nerozumeli v jazyku, ale niekedy ani nie sú potrebné slová. Stačí aj jeden úsmev.

Páčili sa mi aj spoločné posedenia a priateľské rozhovory pri kávičke, kofole či pivečku s kamarátmi, s ktorými som bol na dovolenke. Vtedy som sa cítil nezávislý, celá dovolenka bola vlastne bez rodičov. Každému vozičkárovi by som doprial, aby občas mohol vypadnúť zo stereotypu, v ktorom žije, aby sa cítil slobodne, aby bol medzi ľuďmi, ktorí ho prijímajú takého, aký je.

Častokrát sme cestovali MHD. Šoféri boli veľmi ústretoví, nebolo im treba hovoriť, aby nám dali plošinu. Oni sami doslova vyskakovali z autobusu, aby nám uľahčili nástup. Aj ľudia sa ponúkali, že nám pomôžu.

Najväčším problémom, ale nakoniec aj adrenalínovým zážitkom bolo cestovanie metrom, ktoré nie je na hlavnej stanici bezbariérové. Nie je tam ani žiaden výťah, ktorým by sme sa dostali dve poschodia nižšie, iba eskalátor. Poprosili sme SBSkárov, či by nám nevedeli pomôcť aspoň tým, že nám eskalátory na pár chvíľ zastavia, aby sme zišli s vozíkom ako po schodoch. Bolo by to tak menej nebezpečné. Prikývli, tak sme čakali. Keď sa ale schody ani po 10 minútach nezastavovali, rozhodli sme sa, že to poriešime sami. Takto, ako vidíte na fotke nižšie.

Ja mám bezpečný adrenalín rád. S dobrým asistentom sa odvážim aj do takýchto krajných možností. Cestou domov sme eskalátory museli prekonať znova, pretože sme sa už ponáhľali na vlak a iná cesta nebola. Šťastne a včas sme sa ale dopravili až do vlaku, kde nás opäť Janči "naložil" na sedadlá.

Už cestou sme si rozprávali zážitky. Rád by som takéto výlety absolvoval častejšie :) Bolo mi super, mohol som sa odviazať a trošku si "vyhodiť z kopýtka".   

Matúš Knap