Víkendovka v Budapešti

Po roku sme sa znova vybrali na víkendovku do Budapešti. Boli sme ubytovaní v tom istom hoteli a vo veľmi podobnom bytíku, ako to bolo pred rokom.

Tento rok sme išli v oklieštenej zostave. Minulý rok sme boli siedmi, teraz mala naša posádka len piatich členov.

Stretnutie na stanici sme mali naplánované najneskôr pred pol šiestou. Do vlaku sa dalo dostať pomocou mobilnej plošiny, no chýbalo tam bezbariérové kupé. Janko, náš osobný asistent a organizátor výletu v jednom, nás musel preniesť z chodbičky vo vlaku na sedadlá. Mali sme pred sebou zhruba štvorhodinovú cestu. Tento rok sme síce vo vlaku nehrali žiadne spoločenské hry, ale za to sme sa dobre porozprávali. Únava bola vidieť na všetkých z nás, ale ustáli sme to. Rozprávali sme sa o všetkom. Rozoberali sme rôzne témy, ako sa hovorí z každého rožka troška. Po dlhej ceste sme vystúpili v Budapešti na jednej z dvoch hlavných staníc - na Keleti P.U.

Po zhruba 4 hodinovej ceste sme mali ešte čas, kým sme sa mohli ubytovať v hoteli. Zo stanice sme išli do podniku s rýchlym občerstvením a dali sme si kávu. Potom sme sa vybrali do neďalekého parku, kde sme trošku posedeli a pokecali. Okolo jednej sme sa vybrali do neďalekej thajskej reštaurácie, kde sme si dali čínu. Každý si vybral podľa svojho vkusu. Čašníčka bola milá. Keď som si objednával ja, komunikovala so mnou  maďarsky. Keď si objednávali ostatní, hneď „prepla“ do angličtiny.

V reštaurácii som prvýkrát “maturoval“ s čínskymi paličkami. Nielen ja som jedol s paličkami, ale aj ostatní členovia partie :).

Po obede sme sa konečne vybrali na hotel. S Jankom som išiel ako tlmočník vybaviť a vyplatiť ubytovanie. Niekedy je dobré, keď niekto vie jazyk tej krajiny, v ktorej sa nachádza. Nebol som tam s partiou, aby som si len užil výlet. Mal som aj jednu dôležitú úlohu. Tlmočil som všetko, čo bolo potrebné a vypomáhal som stále, keď to bolo nutné. Ako pri ubytovaní sa, tak aj pri iných príležitostiach som plnil úlohu tlmočníka. Predsa nenechám ich trápiť sa s angličtinou, keď viem maďarsky :).

Okolo tretej sme sa vybrali do obchodného centra, kde sme mali rezervovanú dráhu na bowling na hodinku. Prvýkrát som tam videl rampu na bowling. Je to dobrá pomôcka pre tých, ktorí nevedia až tak pohybovať rukami. Vďaka tejto rampe si s nami mohol zahrať aj Matúš.

Plavba loďou

Po zrelaxovaní sa pri bowlingu sme sa trošku prešli po Budapešti popri rieke Dunaj. Neskoršie večer sme sa vybrali na plavbu loďou. Loď bola dvojposchodová, ale boli sedadlá aj dolu.  Po nástupe na loď sme ešte chvíľku čakali, kým ostatní cestujúci nastúpia. Plavba loďou trvala zhruba hodinku. V cene bol aj welcome drink. Je to krásny zážitok, keď sa plavíte loďou. Západ slnka priamo z Dunaja je nádherný. Výhľad z lode bol úžasný, stálo to za to.

Splnený sen

Na záver by som sa s vami chcel podeliť o môj najmilší zážitok, keď som navštívil svoju bývalú škôlku v časti Budín - Materská škola a internát Petőho Andráša (Pető András Intézet és óvoda).

Keď to sám píšem, pripadá mi to ako večnosť. V roku 1992 moji rodičia hľadali škôlku, kde by zobrali dieťa s telesným postihnutím. V Budapešti sme našli škôlku, ktorá sa špecializuje na deti s poruchami pohybového ústrojenstva. Keďže celá rodina vieme po maďarsky, nebol pre mňa problém sa tam adaptovať. Chodili tam deti z celej Európy a mozno aj sveta. Škôlka sa nachádzala v kopcovitejšej časti Budapešti, čiže v Budíne. Síce si nepamätám veľmi pobyt v škôlke, ale keď spätne pozerám fotky, spomínam si. Troška nostalgie treba. Paradox je v tom, že vôbec neviem hrať na gitare. Spätne, ako som pozeral fotky, som našiel seba, ako sedím na lavičke s gitarou v ruke. Vtedy som chodil ešte o barličkách a invalidný vozík som nemal. Svoj prvý vozík, ktorý bol fialový, som dostal, keď som bol prvák na základnej škole.

„Kto bol vlastne zakladateľ škôlky? Kedy vznikla?” zamýšľal som sa. Zistil som, že zakladateľom bol doktor a pedagóg Pető András.

Bol to maďarský lekár (1893-1967), známy medzinárodný pohybový terapeut a zameriaval sa na vývin liečebných metód u detí s telesnými postihnutím. Prvotný nápad založiť škôlku pre deti s telesným postihnutím dostal v garáži. Škôlka funguje už od päťdesiatych rokov.

Na záver by som chcel poďakovať mojej skvelej partii, že išli so mnou po rokoch na miesto, kde som strávil 3 roky. Tak som si mohol pospomínať a vrátiť sa na chvíľu do detských čias...

Gregor Simon