Veľké ďakujem

Už sú to roky čo chodím do rehabilitačného strediska, respektíve teraz domova sociálnych služieb - do Detského klubu ZPDaM. Moje začiatky boli také, že som tu väčšinou vyrábal všelijaké výrobky pre potešenie. Tie som potom daroval svojim priateľom a známym na pamiatku. Boli veľmi prekvapení, že ja, s mojim ťažkým zdravotným postihnutím (samozrejme s pomocou OA), dokážem urobiť pekné veci.

Postupom času prišla skvelá možnosť, podieľať sa na tvorbe časopisu Klubčík. Bol som oslovený milými, zlatými soc. pracovníčkami Ľubkou Benkovskou a Majkou Dubeckou, aby som prispieval do časopisu článkami na ľubovoľnú tému. Musím priznať, že obidve mi boli od začiatku veľmi nápomocné vo všetkom, čo som potreboval a trvá to až dodnes. A tak im teraz za to ďakujem.

Nedá mi nespomenúť môjho dlhoročného kamaráta Majka Kozáka, s ktorým sme prešli spoločne kus cesty. Teší ma, že má dar výrečnosti, ktorou úžasne reprezentuje záujmy a potreby ľudí s ŤZP. Vďaka Majko :).

Zaspomínam na svoj prvý článok. V tom čase sa organizovala v Košiciach jedna kresťanská akcia: Pochod za život, ktorého som sa aj ja zúčastnil so svojimi dvomi skvelými asistentmi, so Števkom Marcinom a s Ferkom Marcinom. A to bol môj pilotný príspevok do časopisu Klubčík. Keď si ho prečítala p. Marcelka Strhárská, bola milo prekvapená z obsahu môjho článku. Po istom čase ma oslovila, či by som mal záujem vykonávať redaktorskú činnosť v spomínanom časopise ako oficiálny redaktor za menšiu finančnú odmenu. Cítil som sa poctený touto ponukou. Som nesmierne vďačný p. Marcelke, že ho mne hľadala a aj našla skrytý potenciál.

K tejto práci, ako aj k môjmu fungovaniu, som potreboval pomoc osobného asistenta. A tým bol v tom čase Janči Podhájecký, ktorý bol zároveň aj mojou pravou rukou. Vniesol do môjho života nové svetlo, nový pohľad na veci a nasmeroval ma na cestu nových možností, ktoré som dovtedy nepoznal. Veľa sme sa rozprávali o živote, ale za čo som mimoriadne vďačný je to, že mi ukázal cenu ľudskej dôstojnosti.

To všetko čo som teraz napísal, by neexistovalo, keby nebolo p.riaditeľky Dagmar Kozákovej, už zosnulého p.prof. Mariána Kozáka a tohto zariadenia - Detského klubu. Touto cestou by som rád vyslovil veľké ďakujem za veľké dielo a mravenčiu prácu, ktorá je za tým všetkým.

Rád by som skončil so slovami: Nech vás Pán Boh hojne odmení za všetko, čo ste doteraz urobili a stále robíte pre nás všetkých. 

Matúš Knap