Stretnutie s deťmi našej škôlky

Minule som mal som silný pocit potreby stretnúť sa s deťmi v našej MŠ, ktorým by som porozprával a priblížil život človeka s telesným postihnutím na vozíku.

V úvode som sa deťom predstavil a čo-to o sebe povedal. Oboznámil som ich, že som klientom DK a zároveň, že pracujem ako redaktor časopisu Klubčík. Potom som dal priestor deťom, aby sa mi aj oni predstavili. Začala naša debata o živote človeku "na vozíku". Pýtal som sa ich, či už videli uja, tetu alebo dieťa na vozíku. A či by mu vedeli a boli ochotné pomôcť. Bol som milo prekvapený, ako hneď zareagovali na moju otázku a nachádzali riešenia. Napríklad, keď som sa ich opýtal, že ak by som si chcel zobrať hračku z police, ale nedosiahol by som tam, ako by to riešili. Odpoveď bola jednoznačná, že oni by mi ju podali. Povedal som im však, že je vždy dobré, ak sa človeka najprv opýtajú, či pomoc potrebuje a či mu pomôcť môžu. A to len preto, lebo niektoré veci, hlavne také, čo aj človek s postihnutím zvládne sám, je fajn za neho neriešiť.

Potom som mal pre nich pripravené aktivity. Prvou aktivitou bola hra o farbách. (Mali hľadať jednotlivé farby v miestnosti alebo na odeve). Išlo im to skvele. Na záver sme si spoločne zaspievali piesne zamerané na pohybovú aktivitu. (Hlava, ramená, kolená, palce..., Muž hlúpy a múdry...)

Naše stretnutie bolo, verím, obojstranne podnetné. Prirodzenosť a úprimnosť detí je úžasná :). V detstve sa ľudské bariéry búrajú najjednoduchšie, preto sa teším na ďalšie stretnutia s deťmi, našou budúcnosťou. 

Matúš Knap