Seminár o ľudských právach v sociálnych službách

Dňa 9.11.2018 som sa mohol zúčastniť na seminári o ľudských právach, ktorý sa konal na pôde nášho zariadenia. Viedli ho JUDr. Maroš Matiaško a PhDr. Miroslav Cangár, ktorí sú odborníkmi v tejto oblasti. Zaoberali sme sa témou zbavenia svojprávnosti.
V minulosti sa častokrát stávalo to, že ak mal človek zdravotné postihnutie a mal byť umiestnený do nejakého zariadenia, tak sa ho snažili zbaviť svojprávnosti, aby mohli za neho rozhodovať v právnych úkonoch a ten človek nemohol robiť „problémy“.
Hoci dotyčný človek mal mentálne postihnutie, nebol dôvod ho zbavovať spôsobilosti na právne úkony. Je potrebné veľmi správne vyhodnotiť takéto situácie, ale ľudia hľadajú iba možnosť, aby s tým človekom mohli manipulovať.
Mali by sme sa snažiť, aby sme človeka nedávali do veľkého zariadenia, neinštitucionalizovali ho. Mali by sme pre každého hľadať zariadenia na komunitnej úrovni, kde by sa daný človek cítil ako v rodinnom prostredí a kde by boli dodržiavané jeho ľudské práva.
Ak sa človek nachádza vo veľkom zariadení, tak je dobré zisťovať, či dané zariadenie poskytuje dobrú sociálnu službu, či náhodou neporušuje ľudské práva. Či sa klient cíti v pohode a či je tam spokojný. Či sa tam náhodou nenachádza proti svojej vôli. Či sa ku nemu správajú dobre zamestnanci tohto zariadenia. Či mu umožňujú rozvíjať sa v závislosti na jeho stave.
Aj človek umiestnený v zariadení má svoje túžby, má svoje sny a túži sa osamostatniť ako každý iný človek. Preto by sme mu nemali odopierať právo uzavrieť manželský zväzok alebo ísť na nejakú kultúrnu akciu.

Žiaľ, niekedy dôjde k situáciám, kedy je človek umiestnený vo veľkom zariadení obeťou zlého prístupu. Môže sa stať, že sa k nemu zamestnanci správajú neľudsky. To znamená, že mu zakazujú opúšťať zariadenie aj napriek tomu, že ten človek je na tom zdravotne veľmi dobre. Ak sa dotyčný sťažuje blízkej rodine, rodina by nemala váhať, overiť si situáciu a zaujať postoj, aby mu pomohla.
Samozrejme rodina by si mala overiť, či ten človek hovorí pravdu, lebo sa môže stať aj to, že si človek zlý prístup len vymýšľa. Môže trpieť nejakou duševnou chorobou.

Ak je človek „zbavený osobnej slobody“ a je umiestnený v nejakom zariadení, tak je potrebná súdna kontrola, aby monitorovala či prebieha všetko podľa pravidiel.
Dozvedel som sa, že je veľa prípadov kedy sa neprimerane pristupuje ku človeku a to z toho dôvodu, aby sa vyhlo riziku.

Poznáme tri druhy rizika: primerané, zvýšené a neprimerané.
Primerané riziko – to znamená, že vytvorím také podmienky, aby sa ten človek necítil, že je pod nejakým tlakom a po druhé sa snažím s daným človekom dohodnúť na nejakom kompromise. Napríklad keď mám človeka ktorý často padá a chce ísť sám na nákup, zaobstarám mu na cestu vozík, ktorý ho tam bezpečne dopraví.
Ak je riziko zvýšené, človek môže prísť cestou na nákup k úrazu. Napríklad v prípade snehu na chodníkoch. Vtedy mu zabezpečíme doprovod alebo auto.
A najvyššie riziko je riziko neprimerane vysoké, kedy už nie je možné, aby opustil zariadenie sám.

Seminár bol skutočne veľmi podnetný. Pán Matiaško a Cangár nás veľmi obohatili svojimi praktickými radami z praxe, i vedomosťami z oblasti, v ktorých sú veľkými znalcami. Práve vďaka takýmto ľuďom sa dostáva ľudsko-právny prístup viac do povedomia spoločnosti a sociálnych služieb.

Matúš Knap