Priatelia sú príbuzní, ktorých si človek vyberá sám :)

Rád by som sa s vami podelil o úvahu, ku ktorej ma inšpirovala moja kolegynka Ľubka.

Človek si nemôže vybrať do akej rodiny sa narodí, no môže si vybrať aspoň priateľov. Môže si ich vybrať podľa povahových vlastností, ktoré sú mu sympatické. Priateľstvo nie je o tom, že za každú pomoc ktorú ponúkneme, žiadame na oplátku niečo aj my. Nie je len o výhodách. Priateľ je priateľom vtedy, keď si nezištne nájde čas a príde druhého človeka vypočuť a potešiť svojou prítomnosťou. Keď sa s nim cítime veľmi dobre a keď vieme, že nám nebude vnucovať svoje názory. V opačnom prípade to žiaľ nie je skutočný priateľ. Samozrejme, že môže povedať svoj názor, no nemal by manipulovať a pretláčať ho nasilu. Ani jeho názor totiž nemusí byť ten najsprávnejší alebo jeho návrh riešenia tým najvhodnejším. Nebojme sa byť sami sebou, hoci občas môže byť ťažké nehrať sa na niekoho, kým nie sme. Či už je to zo strachu pred tým, čo si o nás pomyslia iní alebo kvôli tlaku okolia, ktoré na naše úprimné správanie nie je zvyknuté.

Už dlhý čas spolupracujem s osobnými asistentmi, ktorí sú zároveň mojimi priateľmi. Ide o rôznych ľudí s rôznymi povahovými vlastnosťami a v rôznom veku, čo ma naučilo pristupovať ku každému z nich individuálne. Tieto okolnosti ma naučili nepozerať len na seba a na svoje potreby. Pamätám si, keď som s osobnou asistenciou začínal. Spočiatku som sa v prvom rade snažil prispôsobiť konkrétnemu osobnému asistentovi a vyhovieť a uľahčiť mu výkon OA. Bál som sa mu protirečiť, lebo som mal strach z toho, že ak by som mu v niečom odporoval, túto prácu by nechal a ostal by som bez asistenta. Vedel som, že sa za každých okolností nemôžem podriaďovať osobnému asistentovi, ale až postupom času som sa odvážil presadzovať aj svoje požiadavky a potreby. Zo začiatku u mňa asistencia vyzerala zhruba nasledovne. Asistent prišiel ku mne domov a ja som ho už čakal pripravený na vozíku, aby ma zobral a išli sme do mesta, na rehabilitáciu, úrad alebo inde. Vedel som, že asistencia by mala zahŕňať aj ďalšie úkony, napríklad osobnú hygienu, sprchovanie a iné. Obával som sa však toho, že pridanie týchto úkonov asistentov odstraší a odídu. Napokon sa takí aj našli. Dané úkony jednoducho odmietli vykonávať, pretože sme sa na nich na začiatku nedohodli a boli toho názoru, že keď som to zvládal s rodinou doteraz, zvládnem to aj naďalej. Boli však aj opačné prípady, keď asistent plne chápal, že aj s týmito vecami mi treba pomôcť a že aj tieto úkony sú jeho náplňou práce osobného asistenta. Tu sa prejavila aj hĺbka priateľstva, ktoré sme medzičasom medzi sebou vybudovali.

Z času na čas, ak je to potrebné, sa nebojme ponúknuť asistentovi novú výzvu vo forme nejakého pridaného úkonu, ktorá môže okrem iného preveriť jeho stabilitu a spoľahlivosť. Skôr či neskôr totiž ostanú na všetky úkony len osobní asistenti. Ak asistent vykonávanie nových úkonov prijme, utuží sa tým nielen pracovný, ale aj priateľský vzťah.

Matúš Knap