Priateľ, ktorý nikdy nesklame

Keďže už dlhšiu dobu spolupracujem s mladými ľuďmi ako osobnými asistentmi, mám možnosť lepšie spoznať mladého človeka, jeho vlastnosti, slabé stránky, pretože pri osobnej asistencii sa veľa rozprávame na rôzne témy, či už je to život alebo vzťahy.

Raz som bol na jednej akcii, Večeri svedectiev, a tam sa ma jeden mladý chalan spýtal, ako sa mám. To ma veľmi potešilo a bol som z neho prekvapený, vlastne aj z toho, že prvýkrát niekto o mňa prejavil záujem. Volal sa Ervín a pýtal sa ma, ako beriem to, že som na vozíku, ako dokážem zvládnuť a prijať to, že som neustále odkázaný na pomoc druhého človeka. Vtedy som ešte netušil, že je to budúci lekár, a bude mi neskôr robiť osobného asistenta.

Navrhol som mu, či si nechce skúsiť osobnú asistenciu, keďže som potreboval nového asistenta a po tomto rozhovore som si povedal, že by sa na túto prácu hodil. Bol veľmi empatický, komunikatívny a dobre na mňa zapôsobil ako človek. Mám rád komunikatívnych a empatických ľudí, ktorým nie je fuk ako sa mám. Môžem za seba povedať, že práve takých ľudí potrebujem, aby som zvládal to ťažké, čo mi často príde do života.

Bol prekvapený z mojej ponuky a povedal, že nevie, či to bude stíhať, pretože študuje medicínu, a to je veľmi náročné, má veľa učenia. Odvetil som mu na to, že sa mu budem snažiť vyjsť v ústrety ako budem môcť, a aby nad tou ponukou pouvažoval. Mal týždeň na rozmyslenie a po tom týždni mi zavolal, že to teda skúsi.

Šli sme do mesta, aby si to skúsil naživo, ako sa má s vozíkom narábať, ako ma treba dvíhať, prekladať. Tam sme sa spoznali trošku lepšie, rozprávali sme sa o dievčatách, vzťahoch, pýtal sa ma na názor na dievčatá, ale aj na iné témy. Po nejakom čase mi predstavil svoju kamarátku a ja som mu pri posedení v Aide povedal, že to bude raz jeho manželka. A tak aj bolo. Aj ona bola veľmi priateľská, komunikatívna a empatická, zaujímala sa o druhých ľudí a o ich prežívanie.

Keď mi Ervín robil osobného asistenta, veľa sme sa narozprávali o živote, jeho prežívaní udalostí, o tom, ako sa má, ako mu ide škola, a tak sme navzájom na seba mysleli. Keď mal v škole nejaké ťažké skúšky, zápočty, vždy ma poprosil, aby som na neho myslel v modlitbe, a zároveň myslel aj on na mňa, keď mi bolo ťažko.

Mohol som sa mu zdôveriť s tým, čo ma trápilo, vedel ma vypočuť, potešiť, a keď sa mi pred niekoľkými rokmi stal úraz a potreboval som pomoc, bol mi veľkou morálnou podporou. Nemohol som ísť medzi ľudí, musel som byť len doma a väčšinu dňa ležať, prípadne sedieť. Chodil ku mne na návštevy a dodával mi silu, aby som zvládol to ťažké obdobie.

Po úraze mi začalo silno hučať v ľavom uchu. Lekár mi na úrazovke povedal, že to v žiadnom prípade nemôže byť z úrazu. Tak som sa s tým problémom zveril kamarátovi Ervínovi a on mi navrhol, aby sa na to pozrela jeho mamka, ktorá je tiež lekárka. Ona mi urobila podrobné vyšetrenie cez počítač a ukázalo sa, že tam bol zápal, ktorý sa neliečil. Potom sme sa tiež rozprávali o mojom živote, o tom, ako sa mi darí. Ona je tiež veľmi empatický človek a veľmi jej záležalo na tom, aby mi pomohla. Vtedy som si uvedomil, že skutočný priateľ je ten, ktorý nesklame práve v ťažkých chvíľach, akou bola táto. Veľmi si vážim to všetko, čo pre mňa urobil. Nebojme sa teda osloviť kamarátov a požiadať ich o pomoc. Aspoň sa ukáže, akí naozaj sú.

Matúš Knap