Prečo by sme sa nemali vzdávať svojich túžob

Dovoľte, milí čitatelia, aby som sa zamyslel, prečo by sme sa my, ľudia s postihnutím, nemali vzdávať svojich túžob a snov. Stáva sa, že človek so znevýhodnením sa bojí ísť za svojimi túžbami zo strachu, že sa nesplnia. Často sa obáva prekážok, ktoré treba prekonať. Lenže prekážky sú presne na to, aby sa prekonávali. Aj zdraví ľudia majú svoje prekážky, s ktorými musia bojovať.

A my sme mladí ľudia, ktorí majú more túžob. Telesné postihnutie nie je dostatočná prekážka na to, aby nám mohla brániť ísť za svojimi snami, hoci je to náročné a treba bojovať.

Ako človek s postihnutím veľmi dobre viem, že už od malička bolo prekážok a problémov na prekonávanie viac než dosť. Jedným z nich bolo štúdium. V škole ma učitelia brali ako menejcenného, akoby som nič neznamenal a nič nedokázal. O mne a bezo mňa sa pedagógovia a psychológovia rozhodli, že je nutné ma preradiť do špeciálnej triedy. Dokonca ani nesúhlas mojich rodičov pre nich nič neznamenal, jednoducho nemali na výber a boli postavení pred hotovú vec. Nebol nikto, s kým by sa mohli poradiť, nijaký odborník, ktorý by im pomohol. Argumentom týchto cudzích ľudí bolo, že oni vedia, čo je pre mňa najlepšie, pretože sú odborníci. Toto ich rozhodnutie ma pripravilo o šancu urobiť si maturitu, čo automaticky znamená - žiadna vysoká škola. Práve vysoká škola, odbor sociálna práca, bola a aj je mojou túžbou. Vďaka tomuto odboru by som mohol nadobudnúť vedomosti, ktoré by som vedel aplikovať v praxi, a tak pomôcť iným ľuďom prekonávať ich vlastné prekážky. Je to kolobeh, v ktorom sa človek musí naučiť fungovať. Treba hľadať možnosti, ako si navzájom pomôcť.

Pre mňa boli veľkou pomocou mnohé osoby a našla sa aj jedna inštitúcia, ktorá mi pomohla objaviť moju osobnosť, schopnosti a silu bojovať za seba samého. Dôležitou súčasťou tejto inštitúcie je pani doktorka Marcelka Strhárská a pani riaditeľka Ing. Dagmar Kozáková, ktoré v nej pracujú. Už asi tušíte, o akú inštitúciu ide. Detský klub je miesto, kde som dostal svoju prvú šancu pracovať, byť užitočný a byť sám sebou. Keď ma pani doktorka oslovila s ponukou zamestnať sa tu ako redaktor, bola jednou z prvých, ktorá si všimla vo mne potenciál. Podporou pri tejto novej výzve sa mi stal Janči Podhájecký, môj dlhoročný osobný asistent a dobrý priateľ. V práci s ním som nachádzal potrebné usmernenie, inšpiráciu a silu postaviť sa za svoje práva a búrať tie spomínané prekážky. No nič z tohto by nebolo možné bez pomoci mojej mamy. Vám všetkým patrí moje veľké ďakujem.

Teraz už len dúfam, že toto moje zamyslenie bude pre vás inšpiráciou. Nebojte sa vyjsť zo seba a z bezpečia svojej pohodlnosti. Nič k vám nepríde samo, tak teda vykročte za svojimi cieľmi! Všetkým vám držím palce a verím vo vás.

Matúš Knap