O priateľstve

Chcel by som sa s vami podeliť o úvahu o priateľstve. Z mojej dlhoročnej skúsenosti práce s ľuďmi v rámci osobnej asistencie sa mi osvedčilo budovať s osobným asistentom nielen pracovnú úroveň vzťahu, ale aj priateľstvo.

Tento prístup prináša veľa pozitív, čo sa mi potvrdilo aj v prípade, keď asistent u mňa už nepracuje, no ostaneme naďalej priateľmi. Človek s postihnutím potrebuje mať pri sebe v prvom rade človeka, na ktorého sa môže spoľahnúť v každej životnej udalosti.

Určite som veľmi vďačný aj mojej rodine, na ktorú sa dá spoľahnúť a ktorá mi dosť pomáha, keď sa potrebujem dostať na nejaké miesta - najčastejšie do kostola, pri nákupoch alebo práci na počítači. Veľmi si však vážim aj konkrétny záujem o mňa zo strany priateľov. To prostredníctvom telefonátov alebo pri náhodnom stretnutí, kde sa ma pýtajú, ako sa mám. Často krát sa tiež ponúknu, že mi pomôžu dostať sa na nejaké stretnutie alebo návštevu. Dokonca ma niekedy zoberú aj na výlet, napríklad na nejaké pútnické miesto ako Medžugorie alebo Litmanová, alebo rôzne mládežnícke stretnutia a všelijaké akcie ako chvály v Prešove, kde môžem vnímať, že som súčasťou spoločenstva.

Vďaka tomu prístupu mám možnosť budovať priateľský vzťah aj s ich rodinami. Ich rodiny mi dávajú pocítiť hlboké priateľstvo a veľakrát sami od seba povedia, že sú vďační, že majú možnosť spoznať ma. Občas sa aj vzájomne pozdieľame o živote a povzbudíme na našich cestách. Pre mňa je to niečo na nezaplatenie, je to viac ako hmotný dar. Som názoru, že človek s postihnutím si oveľa viac váži priateľstvo ako zdravý človek, pretože ten to berie ako samozrejmosť, zatiaľ čo človek s postihnutím je na vzťahy a pomoc prirodzene odkázaný. Nebojme sa teda byť priateľskí, veď takto si dokážeme lepšie vážiť druhých ľudí.

Matúš Knap