Nová kapitola môjho života - prestup do DK

Veru tak, v klube už som približne rok a pol. Aby som upresnil, v septembri to budú dva roky, čo som tu. Od vtedy ten čas ubehol ako voda, po 7 ročnej anabáze, ktorá postupom času bola psychicky dosť náročná, som sa "presťahoval" zo stacionára ktorý som navštevoval predtým, do denného centra na Ťahanovských riadkoch. Keď som sa rozhodoval ukončiť jednu kapitolu svojho života a začať druhú, hovoril som si, že keď ešte rok ostanem v stacionári, mám priamu miestenku do blázinca. Som veľmi rád, že som sa rozhodol urobiť tento krok.

Niekedy odchod niekoho môže pomôcť aj druhému človeku, aby sa rozhodol správne. Mne sa to stalo. Po skončení strednej školy som nastúpil do stacionára. S mojím bývalým šéfom (tak som volal vychovávateľa) som vychádzal až nadpriemerne dobre. Stále, keď mal nejakú robotu mimo stacionára, mal vo mne takú dôveru, že ma dokázal nechať s ostatnými klientmi samého v stacionári, aby som na nich dával pozor. Keď sa blížil čas môjho odchodu, urobil som tam rozlúčku.

Keď už som bol v klube na Ťahanovských riadkoch približne pol roka, dozvedel som sa, že môj bývalý šéf (vychovávateľ) dal výpoveď. Raz, keď sme s klubom boli na výlete v Bardejove, som sa s nim dohodol, že trošku posedíme. Stretli sme sa a pokecali sme  o všetkom. Sám mi povedal, že po mojom odchode si uvedomil, že mu odišla zo stacionára najväčšia opora. Z toho dôvodu, lebo to tam sám nezvládal. Pol roka po tom, ako som odišiel, on dal výpoveď. Preto som toho názoru, že niekedy odchod jedného človeka, pomôže si uvedomiť druhému človeku, aby sa posunul v živote ďalej.

Zo začiatku, keď som nastúpil do Detského klubu, som sa bál, ako ma ľudia prijmú medzi seba, no ten strach je asi u každého. Ale si myslím, že som zapadol do partie dokonale. Postupom času som si zvykol, aj vďaka tomu, že tu chodia aj ľudia, ktorých som poznal z predošlého stacionára. Niekedy, keď človek ide na nové miesto, stretne tam okrem nových ľudí aj starých známych. Viem, že som urobil dobre, keď som sa rozhodol ukončiť jednu kapitolu svojho života a začať druhú. Keď som prišiel na Ťahanovské riadky, každý ma prijal srdečne a s otvorenou náručou. Za to vám patrí veľká vďaka. Či je to naša pani riaditeľka, Marcelka, pracovníčky v klube či klienti alebo ostatní ľudia, ktorých tam stretávam.

Zo začiatku nebolo pre mňa ľahké nabehnúť na nový systém a zvyknúť si. Sám sa priznávam. Trvalo mi to štvrť roka, kým som si na to zvykol. Odkedy som na tomto mieste, nielenže sa cítim oveľa pokojnejšie, ale výrazne sa mi zaktivizoval život. Či ideme na nejaké spoločenské podujatia alebo výlety v Košiciach, ale aj mimo Košíc. Ale nie je to len o výletoch. V klube, aj v jeho okolí je stále čo robiť. 

Prekvapilo ma, že asi pol roka na to, ako som nastúpil do klubu, som dostal skvelú pracovnú ponuku stať sa redaktorom v projekte Dokumentárneho štúdia KLUBIUS.  V rámci projektu píšeme články do nášho internetového časopisu Klubčík. Tak isto natáčame videá. Zaoberáme sa väčšinou tematikou, ktorá je pre nás veľmi dôležitá, a to bezbariérovosť (nielen) v Košiciach.

Po čase som sa začal v klube venovať aj iným prácam. Po skončení školy som si uvedomil, že viac ma bavia manuálne práce. No, aj to tu mám. V klube máme keramickú dielňu, pracujeme v záhradke, staráme sa o okolie nášho zariadenia... Venujem sa aj iným manuálnym činnostiam, ako napríklad maľovanie, šmirgľovanie alebo pílenie dreva. Veľmi ma potešilo, keď som dostal príležitosť realizovať sa aj v tomto smere.

Veľmi ma to baví a napĺňa ešte viac, keď viem, že ľudia sú s mojou prácou spokojní. Či je to pani riaditeľka, Marcelka alebo pracovníci nášho klubu.  Ďakujem za každú príležitosť, ktorú dostávam, ale predovšetkým ďakujem Bohu, že mi ukázal cestu na toto miesto a ľuďom, že ma prijali medzi seba s otvorenou náručou.

Gregor Simon