Moja cesta k terajšiemu povolaniu

Každý z nás v detstve určite často rozmýšľal nad tým, ktoré povolanie by chcel v živote vykonávať. Počas dospievania až do dospelosti sa to u väčšiny ľudí niekoľko krát zmení, kým učinia definitívne rozhodnutie. Ľudia so zdravotným znevýhodnením to majú ešte oveľa ťažšie. Výrazne to ovplyvňuje aj skutočnosť, či majú ťažké zdravotné znevýhodnenie od narodenia alebo či ho získali neskôr v priebehu života.

V mojom prípade to bolo už od narodenia. Nebolo to vôbec jednoduché. Ďakujem mojim úžasným rodičom, ktorí sa vždy o mňa a moju sestru Marcelku od malička veľmi vzorne starali. Ja som sa narodil ako nedonosené dieťa s diagnózou DMO. Bol som vtedy veľmi maličký a slabý. Napokon sa mi môj zdravotný stav veľmi zlepšil. Keď prišiel čas mojej školskej dochádzky, mal som vtedy len jedinú možnosť navštevovať Základnú školu pri Ústave pre telesne postihnuté deti a mládež na Opatovskej ceste 97 v Košiciach. V tom čase sa tam nachádzalo 5 typov škôl: materská škola, základná škola, obchodná akadémia, stredné odborné učilište odbor obuvník, ktorý navštevovali chlapci a odbor ručná výšivkárka pre dievčatá.

Moja sestra Marcelka navštevovala základnú školu v mieste nášho bydliska. Mala mnoho príležitostí na vzdelávanie aj osobný rozvoj. Od detstva bola veľmi šikovná, bystrá a tvorivá. Vždy mi veľmi pomáhala. Mohla navštevovať rôzne voľno časové krúžky, o ktorých som mohol v tom čase iba snívať.

Keď som bol v 9. Ročníku, musel som sa rozhodnúť, na ktorú strednú školu pôjdem študovať. Nemal som opäť inú možnosť. Nastúpil som na Obchodnú akadémiu na Opatovskej ceste 97. V tej dobe som veľmi túžil navštevovať anglické bilingválne gymnázium v Košiciach. Neboli na to vytvorené vhodné podmienky.

Na Obchodnej akadémii na Opátskom to tiež nebolo jednoduché. Do prvého ročníka sme nastúpili trinásti. Po prvom ročníku jeden môj spolužiak prestúpil na učňovku. V druhom ročníku ďalší spolužiak prepadol z matematiky aj z angličtiny. Bol to vozičkár. V tej dobe tamojší učitelia nemali pochopenie pre špecifické potreby žiakov s ťažkým telesným znevýhodnením. Na druhej strane, mierne pozitívny bol fakt, že nás bolo v triede málo. Museli sme sa poctivo a pravidelne pripravovať na každodenné vyučovanie bez akýchkoľvek ťahákov. Opisovať sme v žiadnom prípade nemohli. Boli tam iba štyri triedy /miestnosti/. Každá z nich predstavovala jeden ročník.

Na túto obchodnú akadémiu neprijali každého, kto chcel. Mnohí žiaci s ťažkým telesným postihnutím si nemohli spraviť maturitu z dôvodu, že nestíhali rýchlo si písať poznámky alebo písomky. Kopírovanie poznámok a textov bolo zamietnuté z dôvodu, že kopírka bola údajne pokazená. Diktafón bolo tiež zakázané používať. Ja som to stíhal len tak-tak. Mamka mi pomáhala prepisovať niektoré stredoškolské poznámky, najmä z literatúry. Na hodinách matematiky som taktiež nevládal písať. Unavovalo ma množstvo nezáživných a pre mňa osobne náročných matematických príkladov. Osobitnou kapitolou pre väčšinu z nás vozičkárov bol strojopis. Nemal som ho rád. Najprv som písal na klasickom mechanickom písacom stroji. Prvú vec, ktorú som sa musel naučiť, bolo vložiť správne papier do stroja. Neskôr som sa učil prstoklad /rozloženie jednotlivých klávesov pre konkrétne prsty. Potom prišli odpisy, /10 minút/ /texty zamerané na presnosť a potom aj na rýchlosť. Pre vozičkárov, ktorí majú ťažko postihnuté horné končatiny, to bola veľká drina. Strojopis sa známkoval na vysvedčení.

Počas môjho stredoškolského štúdia som sa zamýšľal nad tým, čo by som chcel študovať po maturite. Vtedy som chcel byť právnikom. Bolo to v druhom ročníku. Netušil som vôbec, čo to všetko znamená. Vedel som len to, že tam nie je matematika. Po skončení strednej školy som zistil, že som nemal na obchodnej akadémii dostatočný počet hodín dejepisu, potrebných pre zvládnutie prijímacích skúšok na právnickú fakultu. Ocko mi vtedy vybavil jednu konzultáciu, kde som sa podrobne informoval o podmienkach, ktoré bolo potrebné splniť, aby som bol na prijímačkách úspešný. Jednalo sa o návštevu v rodine, kde boli obidvaja manželia právnici. Títo mali dvoch synov, ktorí v tom čase študovali právo. Bola to veľmi zvláštna situácia. Obidvaja synovia sa ma snažili po celý čas demotivovať a odrádzali ma od štúdia na právnickej fakulte. Vyžarovala z nich negatívna energia a jeden syn sedel tesne vedľa mňa, fajčil cigaretu a púšťal mi dym priamo do tváre. Hovoril mi, že sa budem musieť veľmi veľa učiť a určite to nezvládnem. Chcel som vtedy študovať externe. Nakoniec som sa rozhodol, že nebudem študovať právo, nakoľko v tom čase budova právnickej fakulty bola veľmi bariérová a výška školného pre externistov bola cca 20.000 SK na 1 rok. Bolo to v roku 1999.

Po určitom čase som sa dozvedel o možnostiach študovať angličtinu. V tom období k nám do Detského klubu pravidelne chodievali zahraniční študenti medicíny na exkurzie aj s lektorkou. Študovali na lekárskej fakulte v anglickom jazyku. Pri každej návšteve som ich sprevádzal po našom zariadení. Rád som sa s nimi rozprával po anglicky. Ich pani lektorke sa to veľmi páčilo. Opýtala sa ma, či som neuvažoval študovať angličtinu na Prešovskej univerzite. Hneď som sa rozhodol a veľmi som sa potešil.

Keď som o niekoľko mesiacov prišiel na príjimačky, bol som veľmi nepríjemne prekvapený. Bolo to v roku 2001. Do hlavnej budovy vtedy viedlo asi 10 schodov. Ďalších 10 schodov viedlo k výťahu. Ten bol však veľmi malý. Ledva som sa doňho zmestil. Na príjimačky sa vtedy hlásilo cca 400 uchádzačov a prijať mohli 25 študentov. V čase, keď som písal prijímacie testy, tajomník fakulty si zavolal mojich rodičov na rozhovor. Moji rodičia boli šokovaní, lebo im bolo povedané, že načo sa uchádzam o toto štúdium, keď aj tak nikdy nebudem môcť stáť za katedrou. Na príjimačkách som nemal vytvorené podmienky zohľadňujúce moje ťažké telesné znevýhodnenie. Do školy ma neprijali.

Vtedy som sa definitívne rozhodol, že pôjdem externe študovať sociálnu prácu. Rozhodol som sa pre Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Dobre som urobil. Bolo to niečo úplne iné. Celkom iný prístup. Vopred som si písomne požiadal o pridelenie osobnej asistentky pri písaní eseje, ktorá bola súčasťou príjimačiek. Príjimačky som úspešne zvládol.

Štúdium externistov prebiehalo formou týždenných sústredení vo vzdelávacom stredisku v Barokovo-klasicistickom kaštieli z 18. storočia v Mojmírovciach. Veľmi sa mi tam páčilo. Býval som tam s mamkou (mojou asistentkou) v bezbariérovom apartmáne, ktorý nám pridelil počas môjho štúdia samotný pán riaditeľ.

Po troch rokoch od ukončenia magisterského štúdia na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre som sa rozhodol urobiť si doktorát. V roku 2009 som úspešne vykonal rigoróznu skúšku a získal som titul doktor filozofie v odbore sociálna práca.

Ďakujem svojím úžasným rodičom, ktorí ma sprevádzali na tejto ceste ku vzdelaniu- povolaniu sociálneho pracovníka.

Povolanie sociálneho pracovníka ma napĺňa. Mnohokrát som osobne zažil situácie, kedy človek so zdravotným postihnutím nebol v spoločnosti dostatočne akceptovaný. Cítim potrebu obhajovať práva osôb s telesným postihnutím a myslím si, že sociálni pracovníci môžu byť efektívnym nástrojom.

Marián Kozák