Môj sen o nezávislom živote.

Myslím si, že je veľmi dôležité snívať. A len potom sa sny stanú skutočnosťou, ak za nich budeme bojovať. Tak sa napr. zlepšil podmienky pre osobných asistentov... Osobná asistencia je najdôležitejšia pre žitie nezávislého života. Bez nej by som musel žiť iba s rodičmi. A oni nie že by mi nechceli pomôcť, som im vďačný za všetko, čo pre mňa robia, ale majú veľa svojich povinností. A viem, že ich vlastne aj obmedzujem, nemôžu odísť napr. na dlhšiu dovolenku. A tiež, keď moji rodičia budú starší, nebudú toľko vládať, a navždy sa to nebude dať zvládať. Za chvíľu budem mať 40 rokov pre pána kráľa!

Som rád, že mám Denisku, ktorá mi robí osobnú asistentku a vďaka nej žijem nezávislý život, môžem si chodiť, kde chcem.

Na Slovensku je problém v tom, že sa ľudia so ZP nemôžu osamostatniť od rodičov, pretože by nedokázali žiť úplne sami, potrebovali by asistenta non - stop a nie iba napr. na 5 – 6 hodín. Zatiaľ je to ťažké, ale verím, že keď budeme bojovať, tak sa to zmení. Neviem, či ja to ešte zažijem, ale verím, že príde čas, kedy sa aj na Slovensku zlepšia podmienky.

Podľa mňa by pomohlo, ak by osobná asistencia bola braná ako riadne zamestnanie. Asistenti napr. nemajú nárok na dovolenku.  A pritom je to náročná práca fyzicky aj psychicky a potrebujú si oddýchnuť.

Mojim snom je aj to, aby ľudia so ZP mali lepšie vzdelanie. Čo sa týka školy, ja som nemal na výber. V Košiciach bola jediná stredná škola pre ľudí so ZP. Keďže som chodil na základnú školu na Opátske, ostávalo mi  študovať  na tejto škole. „Odborníčka“ psychologička povedala mojej mamke, že aj tak zo mňa nič nebude. Smutné, že ešte pred pár rokmi dokázali takto pokaziť život  mladému človeku s postihnutím. Ťažko sa mi o tom vôbec rozpráva. Niektorí učitelia nás brali ako menejcenných a to mi tiež veľmi ťažko padlo. Dávali mne aj mojim kamarátom najavo, že aj tak toho v živote veľa nedokážeme.

Ale čo bolo, bolo, v dnešnej dobe to už našťastie nie je a verím, že sa to už nezopakuje nikomu.

Mojim snom je, aby takéto niečo už nikto nemusel zažiť. Aby odborníci pomáhali rodičom, ktorí majú deti so ZP. A aby mohli deti študovať spolu. Prečo by mali byť zvlášť deti s postihnutím a deti ostatné?

Je toho veľa, čo by som vedel písať... Chcem, aby nás ľudia brali ako rovnocenných. Bol som nedávno na kúpalisku v Košiciach. Ani náznakom som nepociťoval, že – aha, on je na vozíku, aj deti to brali ako normálne. Ľudia mi pomáhali dostať sa zo zeme na vozík. Postupne, pomaličky sa to mení.

Mojím snom je aj to, aby som nemusel dva dni dopredu volať  na železnicu a objednávať si vozeň s plošinou a  čakať, či mi ju schvália. Ale aby som mohol ísť kedykoľvek kdekoľvek s asistentom, ako je to v zahraničí bežné. Tak skoro to nebude, ale raz hádam. Veď je to pomoc nie len pre nás vozičkárov, ale aj pre mamičky s kočíkmi a ďalších ľudí...

Snívam aj o tom, možno sa vám to bude zdať smiešne, aby bolo viac bezbariérových WC. Keď si vypijem pivko, je nepraktické ísť až na druhý koniec mesta. A v rámci nezávislého života môžem piť pivka koľko chcem! Ale nie, žartujem. Len tak s rozumom J.

Viem, že nás vozičkárov ťažko niekto zamestná. Ani len budovy nie sú na to prispôsobené, aby bol bezbariérový prístup. A ani zamestnávatelia nie sú ochotní, často si povedia: "Radšej zaplatím pokutu, ako by som mal zamestnať človeka s postihnutím.“ A bez roboty sa ťažko stane realitou sen o samostatnom bývaní, nemal by som si ho ako zaplatiť. Verím, že raz štát bude viac pomáhať  a ponúkne byty pre ľudí s postihnutím za nižšie ceny.

Zatiaľ si užívam život, ako viem, teším sa, že mám osobnú asistenciu a vďaka nej je môj život  krajší, veselší a akčnejší.

Mišo Seman