Môj osobný zážitok

K napísaniu tohto článku ma viedla silná emócia, ktorú som zažil pri mojej prechádzke. Môj deň sa začal celkom tradične, ako ktorýkoľvek iný deň. Po obede som sa vybral na prechádzku na elektrickom vozíku u nás v Krásnej. Ako tak idem po ulici, tak oproti mne ide mamička s dieťatkom, asi dvojročným. Keď ma dieťa uvidelo, tak sa opýtalo mamičky: „Prečo ten ujo nevie chodiť?“ A mamka odpovedala: „Načo ti to vedieť? Čo si zvedavý?“ Keď som to počul, tak som bol z toho úplne vedľa :), ako nás, ľudí na vozíku, vnímajú ostatní...

Nemyslím to v zlom. A takisto to chápem, že niektorí (väčšina) ľudia nevedia, aký postoj zaujať v takejto chvíli a ako správne zareagovať. V tomto prípade dieťa nemalo zodpovedanú otázku, na ktorú sa pýtalo. Osobne si myslím, že je potrebné  primerane a rozumne odpovedať na otázku. Podľa mňa je dôležité vedieť, že aj keď nevieme odpovedať na otázku hneď, uistíme človeka alebo dieťa  v tom, že mu povieme: „Teraz ti na to neviem odpovedať, ale ja si to zistím a potom ti poviem.“

A to bol dôvod, že začala rásť moja túžba stretávať sa s malými deťmi a zasievať semienka už v rannom detstve, aby priniesli dobrú úrodu J. Tým myslím, aby vedeli prirodzene prijímať ľudí so znevýhodnením a ľudí na vozíku. 

Redaktor: Matúš Knap