Dotyk detskej duše

Pred pár dňami som išiel so svojou osobnou asistentkou Mery do keramickej dielne pracovať a po ceste som stretol deti zo škôlky. Išli sa vonku hrať. Keď sme sa stretli, prišlo ku mne malé dievčatko a spontánne ma pohladilo. Potom sa k nemu pridali aj jej spolužiaci/-čky. Bol to veľmi nečakaný, no silný okamih. Je dych vyrážajúce, aké dokážu byť deti čisté a úprimné. Robia to, čo práve cítia.

Tento zážitok je pre mňa dôkazom, že je dôležité, aby už deti v predškolskom veku mali kontakt s ľuďmi so zdravotným postihnutím. Už v tomto veku by rodičia a učiteľky mali viesť deti k tomu, aby nás brali ako bežnú súčasť života a plnohodnotných členov spoločnosti. Je podstatné im vysvetliť, že fyzické odlišnosti neznamenajú nič desivé, zlé či nevhodné, o čom by sa nemalo rozprávať. Práve naopak. Čím skôr budeme deti konfrontovať s realitou života so zdravotným postihnutím, tým skôr sa pre nich stane bežnou súčasťou života a pri pohľade na invalidný vozík sa už nebudú čudovať alebo báť. Človek na vozíku by mal byť braný tak prirodzene ako matka s kočíkom či človek s dioptrickými okuliarmi.

Nie je v prirodzenej povahe dieťaťa báť sa nás. Môj zážitok je toho dôkazom. Dieťa však môže zo správania svojich rodičov prevziať isté ľudské bariéry. Nemusí to byť len smerom k ľuďom so zdravotným postihnutím, ale k hocijakej menšine. Dieťa je zvedavé a je to správne. Chce vedieť, prečo je ujo na zvláštnej stoličke s veľkými kolesami alebo prečo má teta dve palice.

Dieťa sa musí pýtať, aby si mohlo uvedomiť, kto sme a akí sme. Je na nás dospelých, rodičoch, učiteľoch, no aj samotných ľuďoch so ZP, aké informácie im poskytneme a aký obraz im dovolíme utvoriť si o nás. Pretože podľa toho sa k nám budú správať celý zvyšok života.

Redaktor Matúš Knap