Dni, na ktoré v živote nezabudnem

Jedného dňa som dostal vysoké horúčky. Cítil som sa veľmi unavený. Bolo mi nanič, nemal som ani chuť do života. Celý deň som prespal. Mamka mi dávala obklady, aby mi znížila horúčku, ale vôbec to nepomáhalo, a bolo mi čím ďalej tým horšie. Okolo druhej hodiny ráno sme  museli zavolať pohotovosť. Dali mi injekciu, aby mi prestala horúčka, no vôbec to nepomohlo. Nadránom sme šli do nemocnice. Nastali nejaké komplikácie, najprv ma nechceli prijať, povedali mi, že vraj nemajú miesta. No po niekoľkých naliehavých telefonátoch a vysvetľovaní, že môj stav je veľmi vážny, sa to vyriešilo. Prijali ma na infekčné oddelenie, celý deň som preležal nevládne v posteli.  Pred polnocou volali mojej mamke: „Pripravte sa na to najhoršie... váš syn môže zomrieť.“ Postupne mi zlyhávali všetky orgány, okrem srdca. Lekári mi potom povedali, že ešte sa nestalo, aby človek také niečo prežil. Matne si spomínam, že som ležal na posteli, oči som nemohol otvoriť, nemohol som vôbec nič hovoriť, ale vnímal som, keď ma niekto navštívil. Nedokázal som ale spoznať, kto je to. Pamätám si ešte, že mi dávali transfúziu. Vôbec mi nedokázali odmerať tlak, taký oslabený bol organizmus. Bol som napojený na prístroje, museli mi dať pľúcnu ventiláciu. Takmer päť dní som bol v umelom spánku, nič som nevnímal. Bol to zázrak, že som sa z toho dostal. Primár na infekčnom a neskôr aj lekári na internom robili všetko pre to, aby ma zachránili, za čo im veľmi ďakujem.

Počas týchto dní som prežil niečo, čo je ťažko opísať. Bol to akoby sen, ale pritom som to prežíval ako skutočnosť. Videl som anjela, predstavil sa mi, že je Michal Archanjel a rozprával sa so mnou.Bol akoby v jasnom svetle, do tváre som mu nevidel. Ale vôbec som sa ho nebál. Šiel som s ním tmavým tunelom a to som sa už bál. Vedel som, že som mimo tela, no nedá sa to opísať ani pochopiť tomu, kto to nezažil.Z umelého spánku ma prebrali po piatich dňoch. Na šiesty deň  sa stav trochu stabilizoval. Asi týždeň som nemohol rozprávať, lebo mi museli urobiť tracheotómiu. Na návštevu za mnou pustili iba moju najbližšiu rodinu. Veľmi som sa tešil, aj keď som to nevedel povedať. Veľmi ma potešila aj návšteva mojej osobnej asistentky Denisky. Ďakujem, že bola so mnou spojená a neopustila ma.

Ležal som na nemocničnej posteli a nič som nemohol robiť. Tak som rozmýšľal. Nad nesmrteľnosťou chrústa J. Ale nie. Nad sebou, nad svojím životom. Vedel som, že chcem žiť. Že to chcú aj moji rodičia, ktorí ma majú veľmi radi, aj moji kamaráti, ktorí mi držali palce.  Vedel som, že chcem niečo dokázať. Že chcem žiť čím samostatnejšie. A že to dokážem s pomocou mojej skvelej osobnej asistentky Denisky.

Prežiť niečo také vás dokáže úplne zmeniť. Cítim, že som iným človekom, lepšie sa správam ku svojim najbližším, aj oni ku mne. Pred tým to bolo také bežné, všedné, že som s rodičmi. Teraz to beriem ináč. Neberiemto ako samozrejmosť, ale ako výsadu.

Rozmýšľal som aj nad tým, čo urobím ako prvé, keď prídem domov. Viete, na čo som sa tešil? Že konečne, po dlhom čase si dám domácu stravu a sadnem si na vozík J.

Po návrate domov som ešte asi dva týždne veľmi nechodil vonku. Bol som doma, pozeral telku, robil si niečo na PC a prijímal návštevy. Bol za mnou aj môj masér, čo ma potešilo. Prišla za mnou aj Deniska, priniesla mi pohľadnicu od mojich kamarátov z DK. Som rád, že na mňa mysleli. Po dvoch mesiacoch som bol s Deniskou konečne na pivo. (To som pil už aj  doma, ale nebolo to ono J). Tešil som sa z toho oveľa viac, ako predtým, keď som chodil často.Pobyt v nemocnici ma naučil tešiť sa z maličkosti a nebrať všetko ako samozrejmosť. Tešiť sa z toho, že sa ráno zobudím, že môžem ísť za kamarátmi, či do mesta, aj na to pivko J. Život je krásny J. 

Mišo Seman