Aké bariéry mi prekážajú najviac?

S akými bariérami sa stretávam?

Vo svojom živote sa stretávam s mnohými bariérami.  Od narodenia som na vozíčku a bariéry sa ma tak  týkajú oveľa viac ako mnohých iných ľudí. Keď som bol malý, vyrastal som na Opátskom. Prostredie tam bolo bezbariérové, no  pätnásť rokov som bol separovaný od okolia. Nijak som to vtedy nevnímal, inú možnosť som nemal. Teraz by som sa tam už ťažko dokázal vrátiť. Nebolo to zlé, ale nemal som tam toľko možností  ako teraz. 

Čo mi najviac vadilo, keď som bol malý bolo to, že som nemohol chodiť na diskotéky ako sestra, či športovať... Chodiť po vonku bez rodičov, toto ma najviac hnevalo. Teraz mám viac možností – tieto bariéry sa dajú prekonať vďaka tomu, že mám dobrú osobnú asistentku. Keď mám s kým, môžem robiť, čo chcem a ísť tam, kde ja chcem.  Fungovať bez asistentky a s asistentkou to je ohromný rozdiel. Predsa som toho už veľa preskákal.

Čo ma štve :

Štve ma to, aké sú rozbité chodníky v Košiciach. Keby som šiel sám bez asistentky, tak sa asi vykotím z vozíka. Trpia vozíky a trpíme aj my. A trpia aj asistenti.  To je hotová katastrofa. A v zime ani nehovorím – neodpratané chodníky, záveje...

Čo sa týka uličiek v niektorých historických mestách (napr. v Košiciach), sú vydláždené dlažobnými kockami, po ktorých sa ťažko ide s vozíkom a nielen s vozíkom, ale aj s kočiarom a určite aj v lodičkách s opätkami J.  Ako veľký problém vidím nedostatok bezbariérových WC.  V Košiciach v centre mesta sú jedine v Auparku. Keď som na opačnom konci mesta, je to boj o čas J.

Cestovanie

Čo sa týka MHD je to oveľa lepšie ako kedysi a tomu sa veľmi teším. Pamätám sa, ako sme prvý krát išli s mojou osobnou asistentkou do mesta. Nie a nie sa tam dostať, chodili síce trolejbusy, ale tie mali schody a tak to bol  problém. Dnes sú už takmer všetky električky a autobusy v Košiciach prispôsobené na presun ľudí s ŤZP.

Bariéry

Najviac mi však vadia bariéry  ľudské. Toto je asi najhoršie. Veľmi mi vadí, keď niekto chce niečo odo mňa a neobráti sa na mňa, ale rieši to s mojím rodičom alebo asistentkou. Nekomunikuje priamo so mnou, ale s druhou osobou, ktorá je so mnou.

Bol som raz s mojím otcom na koncerte. Nechtiac som kopol pána, ktorý sedel predo mnou. On sa obrátil, pozrel na mňa a obrátil sa na otca: „Povedzte mu, nech ma nekope!“ Cítil som sa ponížene – prečo sa neobráti na mňa, ale na otca? Podľa mňa je potrebné ozvať sa a nenechať  takéto situácie len tak. Také situácie ma hnevajú. Keď niečo chce odo mňa, nech sa obráti na mňa.

Bol som nedávno  u pani doktorky. Bez všetkého mi začala tykať. Prečo? Mám dosť rokov na to, aby mi ľudia len tak tykali a pokladám sa za inteligentného človeka. Hlavu mám v poriadku. Mnohí si myslia si, že keď som na vozíku,  mám aj mentálne postihnutie! Nie je dobré automaticky tykať človeku len preto, že je na vozíku.

Je potrebný ešte určitý čas, aby ľudia pochopili, že sme normálni a úplne takí, ako všetci ostatní. Chceme študovať, pracovať, zabávať sa ako každý iný. Je dôležité o tom stále písať, hovoriť, aby sa to zmenilo.

Mišo Seman