Osobnú asistenciu som začala vykonávať zhruba pred štyrmi rokmi. Predtým som sa šesť rokov starala o blízkych príbuzných formou opatrovateľstva. Aj ja mám dcérku, ktorá má ŤZP s diagnózou DMO, preto mi život s ľuďmi s postihnutím nie je cudzí, ani ľahostajný už 15 rokov. Rok predtým, ako moja dcéra nastúpila do školy, bola umiestnená v dennom stacionári SČK. Bola predškoláčka a bežná materská škola ju odmietala ako vozičkárku prijať. V tom čase som sa zamýšľala nad zamestnaním, keďže dcéra bola v DSS osem hodín denne. Potrebovala som byť pre ňu časovo flexibilná, nakoľko bola po operácii, riešili sme aj rehabilitácie a časté kontroly u odborníkov. Za týchto okolností ma žiaden zamestnávateľ nezamestnal. Rozhodla som sa teda zotrvať v oblasti mne veľmi blízkej, keďže v opatrovaní a starostlivosti o ľudí s ŤZP mám mnohoročné skúsenosti.
Prostredníctvom inzerátu na sociálnej sieti som sa zoznámila s mladou nevidiacou ženou na invalidnom vozíku, ktorá nevyhnutne potrebovala osobnú asistentku. Henriete som robila OA tri roky. Počas tohto obdobia, keď sme denne riešili záležitosti bežného života, sme sa stretli s mnohými prekážkami. Viackrát boli vodiči MHD neochotní pomôcť pri nástupe a výstupe z dopravného prostriedku formou rozloženia sklápacej plošiny. Taktiež sme sa stretli s nepochopením lekára, keď sa Henrieta kvôli svojmu zdravotnému stavu a postihnutiu nevedela dostať na RTG vyšetrenie. Takýchto situácií bolo mnoho, no snažili sme sa ich spolu prekonávať.
Vzhľadom k mojim začínajúcim zdravotným problémom som asistenciu Henriete musela ukončiť. Stále som však rozmýšľala, ako by sa to dalo zvládnuť aj naďalej a pomáhať tým, ktorí pomoc druhej osoby nevyhnutne potrebujú.
Jedného dňa som sa zoznámila s mamkou vždy usmiateho Maťka. Dohodli sme sa, že budem Maťkovou asistentkou. S Maťkom väčšinou navštevujeme Detský klub ZPDaM, kde absolvuje rehabilitácie a navštevuje denné centrum, kde má rôzne aktivity. Chodím tam rada, pretože som tam spoznala mnoho dobrých ľudí.
Ako osobná asistentka, rovnako tak ako aj matka denne starajúca sa a vychovávajúca svoje dieťa s ŤZP, pociťujem zo strany spoločnosti, aj zo strany štátu a legislatívy množstvo prekážok, s ktorými sa musím denne pasovať. Osobná asistencia ani opatrovanie sa dodnes nepovažujú za zamestnanie. Ľudia, ktorí túto prácu vykonávajú si pritom zaslúžia omnoho lepšie podmienky. Do tejto činnosti/práce vkladáme úplne všetko, hlavne samých seba. Matky, ktoré opatrujú svoje dieťa mnohokrát aj počas celých 24 hodín, 365 dní v roku. Pritom sa mnohí sami potykáme so zdravotnými problémami. Smutné je, že napriek všetkému nemáme nárok na oddych formou dovolenky ani na platenú práceneschopnosť.
V mojom srdci je táto činnosť viac ako zamestnanie. Vytvárajú sa krásne priateľstvá a ja osobne to vnímam tak, že moja práca je zároveň mojím poslaním.
Lenka Štabová