Tyka(ť )nie!!

Áááá zase tá etiketa. Vraciame sa k nej znovu a znovu...Prečo? Pretože v rámci učenia sa obhajoby u ľudí s postihnutím je to veľmi dôležité. Hlavne v bežnej komunikácii na verejnosti, s úradníkmi či lekármi. Často argumentujúc tým, že: „Ja sa bojím, aby lekár nezmenil svoj prístup ku mne...“ , ľudia s ŤZP potláčajú seba a svoje právo na dôstojnosť a primeranú komunikáciu. Podľa mňa sa netreba báť ozvať sa a slušne, kultivovane sa ohradiť v situáciách, kedy sa cítime nepríjemne v nedôstojnej komunikácii s druhými ľuďmi. No ako na to? Zamýšľala som sa v ankete, v ktorej mi odpovedali na niekoľko otázok ľudia, ktorí sú nielen z našej Partie z DK.

Stalo sa Vám niekedy v dospelom veku (kedy ste to nebrali ako lichôtku), že Vám ľudia začali bez opýtania tykať?

Mišo K.: Áno, stalo sa mi to.

Majko: Raz som bol na úrade aj s mamkou. Pozdravil som sa úradníčke a ona mi začala tykať.

Lenka: Áno, stalo sa mi to.

Matúš: Áno, keď som prišiel na úrad a pracovníčka úradu mi začala automaticky tykať.

Kajka: Áno, stalo sa mi to pri úradnej komunikácií a komunikácií s neznámymi ľuďmi.

Lukáš: Áno, stalo sa mi to.

Aďa: Zrejme sa mi to stalo viackrát, no na dve situácie si spomínam presne. Prvá sa stala u lekárky a druhá pred dvoma dňami v obchode.

Je to podľa Vás v poriadku?

Mišo K.: Beriem ako znak toho, že dotyčný sa nevie slušne správať.

Majko: Nie, nie je.

Lenka: No v poriadku to nie je. Ľudia, ktorí sa tak správajú podľa mňa nepoznajú základy slušného správania.

Nie je to v poriadku a to z toho dôvodu, že každému človeku patrí ľudská dôstojnosť.

Kajka: V poriadku to určite nie je. Ľudia by mali byť voči sebe úctiví hlavne preto,že sa nepoznajú a nie sú v dennom kontakte.

Matúš: Určite to nie je v poriadku.

Lukáš: Nie je to v poriadku.

Aďa: Určite to v poriadku nie je. Sú situácie, kedy si to človek možno ani neuvedomí, no minimálne je to znakom chýbajúcej úcty voči danému človeku.

Ako ste sa cítili?

Mišo K.: Neriešil som to, ako sa cítim, ale skôr to, ako sa on správa.

Majko: Cítil som sa zvláštne, mne osobne prekáža, keď mi tyká určitá osoba bez opýtania, keď ma nepozná.

Lenka: Neprikladala som tomu veľkú dôležitosť, pretože už samotné správanie nasvedčuje tomu, aký človek to je.

Kajka: Povzniesla som sa nad to.

Matúš: Cítil som sa veľmi ponížene.

Lukáš: Cítil som sa ponižujúco ako malé dieťa alebo nejaký nespratník :).

Aďa: Nakoľko pani lekárka bola veľmi sympatická a milá, nebrala som to osobne, no minimálne ma to prekvapilo z hľadiska jej profesionality. Čo sa týka zážitku v obchode, prišlo mi to neúctivé a nemiestne, cítila som sa nepríjemne a dotknuto.

Ako ste reagovali v danej  situácii a prečo?

Mišo K.: Reagoval som tak, že som mu začal vykať ešte výraznejšie, aby mu „docvaklo“, že si vykáme. Na takéto taktné naznačovanie nereagoval...

Majko: V tej situácii bola so mnou aj mamka, ona spontánne zareagovala: „Nemusíte mu tykať, vykajte mu, je dospelý.“ Úradníčka zostala zaskočená a v tom momente sa rozplakala.

Lenka: U mňa to závisí aj od nálady. Ak som naštvaná, vtedy nemám problém sa ozvať a povedať človeku, že už nemám 15 rokov, no keď som v pohode, tak to neriešim.

Kajka: Brala som to s humorom a "nadsádkou".

Matúš: Reagoval som tak, že keď pracovníčka dohovorila, povedal som jej: „Ja neviem o tom, že sme si potykali.“ Ona bola z toho dosť zahanbená, začala mi vykať a správala sa ku mne už slušne. Mamka na mňa prekvapene pozerala, že akoby to nebolo jedno, ako sa ku mne správa. Keby prišiel na úrad môj chodiaci brat (identické dvojča) ktorý je zdravý, určite by sa neodvážili tykať mu.

Lukáš: Niekedy som povedal, aby mi netykali, veď mám pomaly 30 rokov. Inokedy som si len pomyslel, že to nebudem riešiť, že daní ľudia nemajú v sebe slušnosť.

Aďa: Nereagovala som nijako, no ak by som sa opäť ocitla v takejto situácii, myslím si, že by bolo správne obhájiť svoju dôstojnosť a povedať danej osobe, že sa mi to tykanie nepáči a bola by som rada, ak by mi vykala. Určite v sebe treba nájsť odvahu, ozvať sa a povedať svoj názor, ak sa nám niečo nepáči.

Reagovali by ste inak, keby sa podobná situácia opakovala? Ako?

Mišo K.: V podobnej situácii by som asi reagoval podobne. Alebo by som dotyčnému človeku s úctou oznámil, že „Želám si, aby ste mi vykali“.

Majko: Tým, že sme na vozíku, si niektorí ľudia myslia, že sme mladší a tykajú nám bez toho, aby sa pýtali. Preto by som reagoval asi takto: „Som dospelý, želám si, aby ste mi vykali“

Lenka: No ak by sa to stalo opakovane, vyjadrím určite svoj názor. Povedala by som: „Nehnevajte sa, no my sme si potykali?!“

Kajka: Určite by som na to dotyčných už upozornila a vysvetlila nech to nerobia, pretože každý človek má svoju hodnotu.

Matúš: Stále by som sa snažil rovnako reagovať a upozorniť daného človeka, aby so mnou komunikoval primerane.

Lukáš: Upozornil by som ich, že mám už pomaly 30 rokov a neželám si, aby mi tykali, nakoľko ani ja im netykám.

Tak čo? Našli ste sa v niektorých odpovediach? Alebo to máte inak? Verím, že táto anketa povzbudí tých, ktorým sa nepáči, keď sa k nim správajú nezdvorilo, aby vedeli, ako v takýchto nepríjemných situáciách reagovať. Tak či onak, faktom ostáva jedna vec. Každý by sa mal správať tak, ako by chcel, aby sa ostatní správali k nemu.

Ľubka Benkovská

Pozrite si aj video: