Štúrovci 1.časť.
10. 04. 2016 Autor: Partia z DK
Milí členovia Partie z DK a všetci milí slovenskí spoluobčania, prečítajte si príspevok o našich drahých národných hrdinoch, vďaka ktorým sme Slovákmi žijúcimi na území Slovenska, hovoriacimi, čítajúcimi a píšucími po slovensky.
Štúrovci stoja za to, aby sme si z nich brali príklad, lebo nebojovali len za národ, jeho lepší život, ale aj za ušľachtilý, ideálmi, čestnosťou naplnený život. Kiežby dnešní politici pristupovali k zodpovednosti za národ a štát aspoň trochu podobne.
V našom zariadení sme sa začali trochu viac zaujímať o históriu slovenského národa, a tak sme sa pustili do sledovania 5 - dielneho seriálu o našich národných buditeľoch, a predovšetkým o Ľudovítovi Štúrovi (28. 10. 1815 Uhrovec - 12. 1. 1856 Modra).Tento seriál je retrospektívny. Prvý diel sa začína pohrebom Ľudovíta. Následne sa vracia a zachycuje jeho študentské roky a štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol aj členom študentskej Spoločnosti česko-slovanskej, kde sa mladí študenti a národovci usilovne učili slovanské jazyky, študovali históriu a súčasný život slovanských národov. Venovali sa aj čítaniu a rozoberaniu vrcholných diel slovanských literatúr, sústavne sledovali slovanské noviny a časopisy, do ktorých aj sami prispievali. Tiež si dopisovali s významnými slovanskými kultúrnymi a politickými činiteľmi, národnými spoločnosťami a inštitúciami, vymieňali si informácie o úspechoch v rozvoji národného života a vzájomne sa povzbudzovali v národných aktivitách. Ako iste viete, situácia na Slovensku, vo vtedajšom Uhorsku nebola pre Slovákov ľahká, na našom území boli ťažké podmienky a vládol tu národnostný útlak usilujúci o pomaďarčenie Slovákov.
Ľudovítovi rodičia chceli synovi zadovážiť peniaze na štúdiá na univerzite v nemeckom Halle, on však si chcel na ne zarobiť sám. Preto tvrdo drel, aby si to mohol financovať sám. Na jeseň 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej (aj keď bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836. Štúr bol presvedčený, že „ história je pre národ tým, čím je svedomie pre človeka.“ Preto niet divu, že prišiel na myšlienku uskutočniť vychádzku na „hroby dávnej slávy“, aby tak „padlé samostatnosti slovenské národní svátek zasvětiti...“, na Devín, kde chcel obnoviť pamiatku našej samostatnosti, vzdať hold slovanskej vzájomnosti a kochať sa v národných citoch. Vzhľadom k okolnostiam sa so svojím zámerom zveril iba najbližším priateľom, s ktorými vybral ďalších, z opatrnosti iba jedenástich študentov. Bol v ustavičnom podozrení pre svoje národné snahy, nechcel zbytočne provokovať, a preto organizoval výlet v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty - Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovenskej).
V školskom roku 1836-37 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným (neplateným) námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a výborná znalosť latinského jazyka (bol vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými osobnosťami slovanského sveta. V tom istom roku sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok v rámci vyučovania.
Štúdium na univerzite v Halle (1938) Štúra zocelila, no študentská Spoločnosť česko-slovanská bez neho upadala. Nakoniec ich tajný spolok zrušili.Po dvoch rokoch na univerzite v Halle, sa Štúr vrátil naspäť. Bol na návšteve u prof. Šafárika, kde rád prijíma pomoc a podporu od matice Českej a jej vlasteneckých členov.
V roku 1840 prichádza Ľudovít dostavníkom do Hradca Králové, kde sa stretáva s Máriou Pospíšilovou, dcérou Jana Hostivíta Pospíšila, majiteľa kníhkupectva v Hradci Králové a vydavateľa českého časopisu Květy. Pospíšil bol členom hradeckej vlasteneckej družiny. V Hradci sa hrávali české divadelné predstavenia, viedol sa boj o český charakter mesta. Výchova všetkých Pospíšilových detí sa niesla vo vlasteneckom duchu. Sama Márinka sa pokúšala literárne tvoriť a písala verše, niekoľko jej básní bolo uverejnených. Prvú zmienku o nej napísal Štúr Máriinmu bratovi Jaroslavovi: „...ako zriedkavý zjav, najmä pre Slovákov, veľmi zaujala.“ Ako je známe, Ľudovít sa lásky vzdal a po vzťahu ostalo pár básní, najznámejšia je báseň Rozžehnání, v ktorej sa s Máriou rozlúčil.
Ľudovít Štúr sa zapísal do dejín Slovenska ako ideový tvorca, iniciátor a aktívny realizátor zmien slovenskej spoločnosti v mimoriadne citlivej etape jej vývoja, v čase prechodu od stavovskej spoločnosti k spoločnosti občianskej. Svojou mnohostrannou činnosťou sa zaslúžil o rozvoj slovenského národného hnutia, ktoré pod jeho vedením nadobudlo schopnosť viesť zápas za národné práva Slovákov v ťažkých podmienkach národnostného útlaku ústiaceho do snáh o pomaďarčenie Slovákov. Hlavným cieľom životného snaženia sa Ľudovíta Štúra bolo povzniesť Slovákov ako svojbytný národ cestou všestrannej modernizácie na úroveň vyspelých európskych národov. Tento cieľ však nemali dosiahnuť na úkor iných, ale vlastným pričinením.
http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/sturovci-a-zeny#.VuEt4PnhDIU