Rozhodni sa pre radosť :-)

Priznám sa vám s jednou slabosťou. Občas si rada vyhodím z kopýtka. Ale tak, po svojsky. Vyrastala som v lone prírody, v ktorej som trávila väčšinu detstva a mladosti. Na lúkach sme hrabali seno, v lesoch stavali bunkre, pri vode zas hrádze. Zo všetkého najradšej som však obľubovala nočné a skoré ranné pozorovania operencov, ale pravdaže, nikdy som nepohrdla ani inými kulinárskymi špecialitami v podobe medveďov, či diviakov. Za  námahu stáli i putovania prírodou, kedy som nič „svetoborné“ nezahliadla. Pobyt v pramatke prírode, pod klenbou prastarých bukov, či jedlí za zurkotu horskej bystriny, alebo anjelského spevu operených sólistov, mi zakaždým dodali nesmierne množstvo energie, pokoja a entuziazmu do ďalšej existencie na zemi.  Zvlášť si tieto okamihy vážim teraz, keď som odišla bývať do metropoly východného Slovenska a denné návštevy prírody sú neuskutočniteľné. A preto, keď mám čo i len malú možnosť ísť niekam do zátišia prírody, využijem ju a čerpám energiu z tejto, pre mňa, externej nabíjačky.

A práve takáto možnosť sa mi naskytla i v jedno júnové ráno. Budík začal zvoniť o pol štvrtej. Po miernom rozlepení očí som ho vypla a krútiac hlavou sa čudovala, z akého dôvodu začal tak skoro kikiríkať. Narovnala som si chrbticu a znovu zalepila oči. Ale v tom sa dostavil tzv. Aha efekt. „Aha, však som chcela ísť na východ slnka pod Čierny kameň!“ Vzápätí som si v duchu pomyslela: „Joj, ale v tejto teplej posteli nie je najhoršie. Hm, hm, hm, čo len urobím.“ Ešte s takými zalepenými očami sa môj mozog zrazu zaktivizoval a začal filozofovať: „Pre čo sa rozhodnem, pre dobro, ktoré je tu a teraz, ktoré je hmatateľné, t.j. vyhriatučká posteľ a sladký spánok, alebo pre dobro, ktoré je nateraz ešte vzdialené, ale dosiahnuteľné, t.j. bezplatný pobyt v lone panenskej prírody, východ slnka, vyplavenie adrenalínu a serotonínu do krvi, dýchanie vzduchu so zvýšeným obsahom kyslíka, fotografovanie, príliv energie a tým aj pokojnejšie reagovanie na blízkych.“ Po zvážení týchto dvoch protipólov som neváhala. Ihneď som odokryla perinu, vypila kávu, obula čižmy, zobrala baterku a vydala sa v ústrety dobrodružstvu.

Vyrazila som pred štvrtou hodinou, čiže som videla ďalej ako na špičku nosa a baterka mohla zostať v ruksaku na prípadné odplašenie potenciálneho predátora. Slnko v ten deň vychádzalo o 4:40 hod. Miesto, ktoré pokladám za najvhodnejšie na fotenie východu slnka, je vzdialené jednu hodinu od domu. „Fúha,“ pomyslela som si, „to vychádzkovým tempom asi nestihnem, mala som veru vstať ešte o polhodinu skôr. No ale teraz čo už, nevadí, musím prijať túto situáciu. Zaradím prevodový stupeň číslo päť a vybehnem hore raz-dva.“ Ale hneď na to som si povedala: „Ale Jarka, veď prehreješ motor, o čo ti ide viac, aby si skolabovala, alebo za každú cenu bola na stanovenom mieste v danom čase.“ Následne so si aj odpovedala: „Jáj, áno,však kam zájdem, tam zájdem, nejdem zase pretekať, zdravie je dôležitejšie.“ A tak som išla v ústrety lúkam a kopcom s odovzdanosťou a pokojom.

 Na tejto trase sa po prvýkrát zvyknem zastaviť nad dedinou, na lúke nazývanej Košiarik. Idúc hore som na pravej strane zahliadla divé prasiatka. Hovorím si: „Radšej podídem ešte vyššie do protisvahu, aby som ich nerušila, prípadne aby oni nevyrušili mňa.“ Opatrne som sa popri nich prešmykla a dychčiac som vyšla nad nich. Len čo som zastala, razom sa rozutekajúc rozdelili na polovicu. Jedna skupina postupovala smerom nadol a druhá ku mne. Zanedlho sa tá druhá črieda svíň a sviniatok zastavila, pričom jeden z nich hlasito zafučal a následne pokračovali smerom za prvou skupinou. Celkom som sa potešila tomuto ich rozhodnutiu.  Spolu ich bolo okolo 18 jedincov. Toto stretnutie bolo pre mňa útechou, že ak nestihnem východ slnka, tak som aspoň videla utekajúce prasiatka.

Z neďalekej lúky sa svojím charakteristickým spevom neustále ozývala prepelica poľná. Skoro ráno vyspevovali i žltochvosty, drozdy, červienky a neskôr, až okolo piatej hodiny sa k nim pridali sýkorky. V momente, keď som ich začula spievať až takto neskoro, potešila som sa, že nielen ja patrím do kategórie sedmospáčov. Ako sa približoval východ slnka, pribúdalo stále viac svetla a tak bolo vidieť i na väčšiu vzdialenosť. V priľahlej lúke sa pásla jelenica vedno so svojou malou ratolesťou. Kráčajúc rezkejším tempom stále vyššie a vyššie, míňajúc raz lúku, raz les, prišla som k poslednému výraznejšie strmému kopcu. Vyšla som naň a zakrátko som bola na krásnej vyhliadke, z ktorej už bolo možné fotiť východ slnka. Bolo presne 4:39. Slnku sa však vonku nechcelo. Akurát v mieste východu slnka sa nachádzalo pár oblakov. Povedala som si: „Nevadí, aj keď nič neodfotím, však hlavne, že som v krásnej prírode.“ Pokračovala som ďalej, až som došla na moje vytúžené miesto. Zastavila som sa a len tak som sa kochala prenádherným krajom Liptovskorevúceho chotára. Takto dívajúc sa na nebotyčné bralo Čierneho kameňa, na pýšiaci sa Rakytov a pod nimi učupenú dedinu sa znenazdajky začalo slnko akoby preberať. Aj ono si asi muselo poriadne popretierať oči, aby zažiarilo do oranžovo-žlta a svoji mi prvými paprskami pohládzalo všetko navôkol. Kvitnúce iskerníky sa zrazu odeli do zlatista, pakoste do smaragdova a ranná rosa sa trblietala ako tisícky perál potratených z náhrdelníka rozprávkovej princeznej. S vďačnosťou som odfotila pár záberov.

Moja radosť bola neskutočná. Dodatočne som prišla k záveru, že toľká radosť plynula zo slobody od  scenára priebehu toho rána. Uspokojila som sa s faktom, že na cieľové miesto v čase východu slnka ani neprídem. A potom, keď som tam došla, a zachmúrené mraky zahaľovali vychádzajúce slnko, tiež som nenamietala. Ďakujem Ti, vševediaci Stvoriteľ, že si takto dokonale zrežíroval toto putovanie.

Milí priatelia, na tejto skúsenosti vám chcem povedať, že sa oplatí rozhodnúť sa pre vzdialené dobro. Oplatí sa prekonať seba (napr. vstať z postele) a vykročiť. Oplatí sa zrieknuť sa niečoho aktuálneho, niečoho, čo nám ide po chuti. Oplatí sa vykročiť za cieľom s nádejou, že daná slasť nám raz isto – iste bude dopriata.

Jarka Z.