Pochvala a čo namiesto nej?

Takmer každému z nás sa počúvajú slová pochvaly príjemne a častokrát nás tieto slová pohladia na duši: ,,Ty si ale šikovný!”„Perfektná práca.” V živote sme sa s ňou stretli asi všetci či už v detstve, doma, v škole, alebo v práci. Používame ju z rôznych dôvodov. Niekedy chceme navodiť príjemnú atmosféru, potešiť, povzbudiť druhého, aby pokračoval v určitom správaní. Niekedy ňou chceme docieliť, aby druhí urobili, čo je potrebné, prípadne sa od druhej osoby tiež chceme dočkať pochvaly. Niekedy počúvame, že jej je málo, že ju neposkytujeme a aká je dôležitá.

Podľa autorov rešpektujúcej výchovy nám síce pochvala na prvý pohľad prináša pozitívne pocity, no na strane druhej sa k nim primiešavajú aj menšie či väčšie kvapky nepohody. Vytvára v nás závislosť na vonkajšom hodnotení, na druhých ľuďoch, na autorite, čo do značnej miery obmedzuje vnútornú slobodu človeka. Deti sa tak často učia urobiť niečo preto, aby sa zavďačili autorite a nie pre podstatu veci. Pokiaľ u ľudí chýba vnútorná motivácia k určitej činnosti, tak sa cieľom určitého správania často stáva odmena (aj v podobe pochvaly) a samostatná činnosť sa stáva druhoradou. Podľa autorov alternatívou k závislosti na hodnotení autoritou je sebahodnotenie.

Sebahodnotenie je realistickým pohľadom na to, akí sme a čo robíme. Deti ale aj dospelí sa tak učia byť spokojnými, keď niečo urobia dobre a nepotrebujú k tomu obdiv a pochvalu druhých. Začnú sa tak zameriavať na činnosť samotnú, majú z nej potešenie a nečakajú, čo na to povie okolie.

Ľudia ale predsa potrebujú niekedy počuť odozvu od svojho okolia. Čo teda použiť namiesto klasických pochvál?

Podanie informácie (spätnej väzby) týkajúcej sa priebehu a výsledku toho, čo robíme alebo ako sa správame bez citového zafarbenia. Spätná väzba sa zameriava na činnosť alebo správanie, nehodnotí však osoby. Je dobré nevyslovovať všeobecné konštatovania typu „Je to pekné”, skôr sa zamerajte na konkrétnosť „Páči sa mi, koľko farieb si v kresbe použil/-a.” Niekedy ale chceme pridať k pozitívnemu popisu aj pozitívne emócie, ktoré môžeme vyjadriť tzv. ocenením. Ocenenie vyjadruje rešpekt a uznanie, kedy ide o rovnocenný vzťah, pri ktorom si ľudia budujú svoju sebaúctu: „Máš asi poriadnu radosť, že tvoja poézia vyšla v časopise. Páči sa mi, že je v nej použitý humor na odľahčenie témy a tiež že sa aj rýmuje. Mám radosť s tebou.” namiesto „Super báseň, si šikovný/-á!”

Výrazom ocenenia je napríklad aj poďakovanie:

„Bolo vidieť, že si prišla po celom dni unavená. Napriek tomu si šla na nákup, keď som ja nemohla. Ďakujem, pomohlo mi to.”

Súčasťou ocenenia môže byť súhrnné označenie toho, ako sa práve ten druhý zachoval:

„Bolo vidieť, že máš zo zubára strach, ale prekonal si to a nechal sa vyšetriť. Tomu hovorím statočné správanie.” namiesto „Ty si ale statočný.”

Vyvarujme sa tiež pochvaly, v ktorej je ukrytá nejaká výčitka: „No, výborne, myslel som, že to nikdy neurobíš.“

Čo funguje u dospelých, platí aj u detí. Na to, aby sme zvyšovali vnútornú motiváciu k nejakej činnosti, všetci potrebujeme jej zmysluplnosť - dostatok informácií o tom, čo sa deje a čo sa chystá. Tiež by sme mali mať možnosť podieľať sa na spolurozhodovaní o tom, čo sa nás týka, možnosť vyjadriť svoj názor. Rovnako k tomu potrebujeme prejavy rešpektu a ocenenia s dostatočnou mierou spätnej väzby.

Skúsme sa teda zamerať na podávanie kvalitnej, konkrétnej, pravdivej spätnej väzby voči svojmu dieťaťu, kamarátovi, kolegovi a iným, kedy popisujeme správanie alebo výsledok jeho činnosti bez ohodnotenia jeho osoby. Pridajme k tomu ocenenie, ktorým vyjadrujeme rešpekt tomu druhému. Zamerajme sa na budovanie jeho zdravej sebaúcty a podporujme u neho jeho vnútornú motiváciu k činnosti namiesto závislosti od okolitej pochvaly.

Vypracovala: Mgr. Andrea Čemanová - psychologička

Zdroje:

KOPŘIVA, P. a kol. (2012): „Respektovat a být respektován“