Oáza pokoja

V úvode môjho článku by som sa chcela obrátiť s otázkou na vás, milí čitatelia. Akým spôsobom najradšej trávite svoje voľné chvíle a dovolenkové obdobie vy? Aké je to miesto, kde najlepšie zresetujete svoju myseľ a naberiete novú energiu do ďalších dní? Preferujete skôr more a pláže, prechádzky v prírode, lese, radi sa vydávate za poznaním našej prípadne cudzokrajnej kultúry, či túžite blúdiť vysoko v horách, ba priam sa dotknúť samotného neba? Odpovedzte si pokojne vo svojom vnútri, alebo sa nechajte inšpirovať nasledujúcimi riadkami.

Pre mňa je to rozhodne ta posledná zo spomínaných možností. Milujem naše hory a tatranskú prírodu. Vždy, keď mám príležitosť, vyberiem sa do ich lona načerpať novú životnú energiu. Predstavujú oázu pokoja. Sú šperkom v každom období roka, no pre mňa najkrajšie v lete, kedy sa slnkom zaliate štíty vypínajú k belasému nebu, tmavozelené ihličnany stoja vypnuto ako vojaci jeden za druhým a produkujú neopakovateľný tatranský vzduch. Pestrofarebné, divoké kvety voľne rozsiate po okolí tvoria dokonalú symbiózu spolu s kryštálovo čistou vodou v nežne znejúcich potokoch. Skúste si to predstaviť... Jednoducho pastva pre oči.

Som vďačná technicky zručným múdrym ľuďom, ktorí vynašli v minulosti lanovky. Práve pre tento technický pokrok som mala tú možnosť sa pozrieť na tie najkrajšie štíty matky prírody ako Lomnický štít, Solisko, či Chopok. Dívať sa so šťastnými iskričkami v očiach na tú nádheru spolu s ďalšími nadšenými turistami, ktorí boli rovnako šťastní ako ja. Výnimkou nie sú ani čarokrásne tatranské plesá.

Podľa môjho názoru, by sme si mohli ešte viac našu prírodu vážiť, zveľaďovať a nie ničiť napríklad tým, že len tak niekde necháme pohodené odpadky s odôvodnením, že sa to stratí a voľne rozloží v zemi. Viac si vážme naše poklady Zeme, iba tak si vytvoríme na zemi miesto, na ktoré budeme ako národ pyšní, a kam sa budeme vždy s láskou vracať tak ako ja.

Karolína Mozerová