Nikdy nevieme, kam povedie naša cesta

"Ak máš pred sebou cieľ, vždy niečo stratíš, ak máš pred sebou cestu, cieľ je vždy v Tebe."  slovinský horolezec

Otázky a odpovede. S otázkami sa stretávame asi pričasto v našom živote, a často trvá pridlho, kým na ne hľadáme odpovede. So mnou to bolo podobne. Začal som si klásť mnoho osobných otázok už na strednej škole a počas skorej dospelosti. Kľúčové bolo, že to boli veľmi dôležité otázky a najťažšie, že som nedokázal na ne nachádzať odpovede. Človek takto dokáže ľahko spadnúť do skepsy a stratiť zmysel takmer vo všetkom čo robí.

Preto som sa minulé leto rozhodol absolvovať svetoznámu stredovekú púť do Santiaga de Compostela, kde majú ležať zostatky sv. Jakuba apoštola. Symbolmi na nej sú šípky alebo mušľa hrebenatka, a tie vás navigujú naprieč celou krajinou a nepotrebujete žiadnu mapu. Stačí pozorne sledovať znamenia. Nejde len o kresťanskú tradíciu, ale v dnešnej dobe sa sem vyberá čoraz viac ľudí zo všetkých kútov sveta, rôznych národností a niekedy aj vierovyznania.

Z tejto cesty vzišlo už viacero nádherných myšlienok, kníh, filmov ale hlavne odpovedí na otázky, ktoré človek nosí vo vnútri. Človek by očakával, že na všetky odpovede príde sám. Platí to však len na polovicu. Ak si človek jasne stanoví otázky, všetky odpovede dokáže nájsť vo svojom vnútri. Ale na to, aby ich objavil, potrebuje napríklad zahliadnuť nádherný západ slnka, oblohu plnú hviezd, prečítať si myšlienky z dobrej knihy, ale tým najdôležitejším bolo mať okolo seba tých správnych ľudí.

O množstve takýchto vecí si myslíme, že sú to len náhody. Až do momentu, keď si človek nevyskladá celú skladačku a nezistí, že v skutočnosti žiadne stretnutie, ktoré zažil, určite nebolo žiadnou náhodou, a všetko malo svoj dokonalý význam. A vy pochopíte, že to nie je o špeciálnom mieste alebo o vašich nadmerných schopnostiach, ale o tých najkrajších momentoch, kedy sa spoločenstvo ľudí rozhodne držať spolu, zdieľať spolu svoj úsmev, ale i svoje slzy a neopustiť sa ani v ťažkých časoch. A práve to som do toho času netušil.

Mal som tendenciu sa pri prvých problémoch rýchlo hádať s ľuďmi a utekať od nich. Až tu som pochopil, aké bolo nádherné a zároveň dôležité prijať človeka so všetkými jeho krásami, ale aj nedokonalosťami. Je totiž veľmi ľahké v ťažkých časoch utiecť preč a nechať človeka, nech sa s problémami vysporiada sám, človek sa však pripraví o to najkrajšie, spoznať čo ten druhý ukrýva hlboko vo svojom vnútri. Až tam sú totiž ukryté tie najväčšie poklady. A druhú kľúčovú vec, ktorú mi odovzdali bolo, že paradoxne tu nemusím nájsť odpovede na všetky moje otázky. Bol som podľa nich ešte dosť mladý a mám ešte dosť času pochopiť veci časom, hlavne aby som neodchádzal domov smutný, ak sa mi to nepodarí.

Keď moja púť nakoniec skončila, bol to na moment ten najsmutnejší moment v mojom živote. Bolo to totiž niečo tak nádherné a zrazu to má celé skončiť. Ale hlavnou myšlienku, ktorú nám povedal biskup v Santiagu bolo, že naša púť nekončí tu v Španielsku, ale všetko, čo sme tu zažili, máme vziať so sebou späť do svojich domov, prác či rodín a po čase pochopíme, že naša púť nikdy neskončila.

Keď som sa vrátil domov, s radosťou som všetko šíril navôkol a žil podľa toho, čo som sa naučil. Veľmi často som vídaval na rôznych miestach znak mušle alebo šípku smerom kam som išiel. Človek už vie, že nič také nie je náhoda, a uvedomí si, že jeho púť skutočne ešte neskončila a kráča tým správnym smerom.

A potom prišiel ten moment, kedy mi môj dobrý priateľ navrhol brigádu popri škole, keďže som začínal študovať na vysokej škole. Bolo to prvýkrát v živote, kedy som prišiel do bližšieho kontaktu s niekým, kto má vážnejšie zdravotné postihnutie. Môj priateľ totiž už dlhodobo pracoval ako osobný asistent mladého muža s ťažkým telesným postihnutím.

Predstavil nás a v podstate som takto tiež „náhodne“ absolvoval pracovný pohovor. Zo začiatku som sa veľmi obával, či budem schopný túto prácu zvládať , pretože budem mať na starosti samotný život niekoho iného. Panoval vo mne strach a pochybnosti. Aj keď som to napokon prijal, začal som si opäť klásť mnoho otázok, ktoré sa ma veľmi emotívne dotýkali a cítil som ľútosť a hlavne nepochopenie, prečo vôbec niekto musí byť takto znevýhodnený.

Od začiatku to však v sebe nieslo aj niečo viac. Už som totiž dobre vedel, že žiadne stretnutie v našom živote nie je náhodné. S mojim skvelým „šéfom“ a hlavne úžasným priateľom sme si sadli od prvého momentu. A aj keď som to chcel vzdať a takpovediac od tejto zodpovednosti opäť utiecť, spomenul som si, že mi to niečo pripomína. Najkrajším momentom bolo, keď som v Matúšovom dome zahliadol šípky pod jeho posteľou, ktoré vlastne obidve ukazovali na neho. Nabral som opäť istotu, že moja púť nikdy neskončila a práve teraz mám „kráčať“ práve týmto smerom v blízkosti tohto človeka.
Čo sa stalo s obavami a otázkami? Človek si asi nikdy nezodpovie všetky. Ak by tak spravil, bol by to koniec nádhernej cesty, po ktorej tak môže kráčať.  Avšak nemožno ani slovami opísať, koľko sa na tejto ceste s týmito ľuďmi dokážete naučiť.

Pýtate sa sami seba prečo je svet taký nespravodlivý a prečo musí niekto nosiť tak ťažké bremeno a nemôže byť schopný žiť úplne slobodne a nezávisle. Sám seba sa človek  pýta, aký to má zmysel. Tu mi v hlave rezonuje veta, ktorú mi povedala moja triedna učiteľka na základnej škole: „Aj keby to pre nich samotných nemalo žiaden zmysel, ani nevieme aký obrovský zmysel má ich svedectvo pre nás ostatných.“ Keď sa pozriete hlboko do očí človeku na vozíku, zistíte že sú úplne rovnaké ako oči nás zdravých, vtedy pochopíte že vnútri nosí niečo viac, tak ako máme v sebe všetci. Ak týchto ľudí vnímate ako menej dokonalých kvôli ich problémom, ste na omyle. Keď vidíte ako berú život, aký skvelý humor v sebe nosia a dokážu sa povzniesť nad svoje veľmi náročné situácie a rozosmiať všetkých naokolo, a ako citlivo si vážia každú jednu maličkosť, ktorú pre nich spravíte, uvedomíte si, že títo ľudia sú v skutočnosti oveľa bohatší než väčšina zdravých ľudí. Prestanete pochybovať, či takýto život by mal zmysel a prečo vlastne sa niečo podobné niekomu stane, a naberiete istotu že ich život má dokonalý zmysel pretože sú to ľudia, ktorí vám na tomto svete dokážu pomôcť prežiariť temnotu, a nabrať úplne nový pohľad na svet, ktorý vám zdravý človek ani tak špecifickým spôsobom nedokáže poskytnúť.
Zo stresu z viazanosti a zodpovednosti sa napokon zrodí priateľský vzťah, ktorý by ste v živote nečakali. Zistíte, že je to taký istý človek ako vy, ktorý v sebe navyše skrýva neuveriteľný zmysel pre humor, zdieľa s vami svoje túžby, sny i ťažkosti a útrapy. Otvárate ústa z jeho schopnosti pochopiť vás a ešte viac z jeho rád, ktoré vám vyjasnia všetky vaše pochybnosti a vedú vás ako svetlo tak, ako to najviac potrebujete. Uvedomujete si, že tu vlastne ani nie ste vy pre neho, ale on pre vás, ochotný vás podržať v hocakom momente, ktorý vás postihne a stať sa vám oporou, aby ste sa mali o koho oprieť. A ten moment, keď vstúpite k nemu do dverí, vidíte jeho usmiaty pohľad a máte odrazu pocit, že všetky vaše všedné starosti sa rozplynuli a jeho prítomnosť vám dáva pocit, že všetko v živote bude zas v poriadku.