Nie mať, ale byť

Takto znela v jeden nedeľný večer ústredná myšlienka kázne istého Jezuitu. Ľudia sa v dnešnej dobe začali upínať k veciam, sebectvu, sú ochotní ísť aj cez mŕtvoly, aby mohli mať... Keď chceš mať lepšie postavenie, musíš byť v práci prísny. Keď chceš mať dobrú ženu/muža musíš byť taký a taký... Je zvláštne, že si ani neuvedomujeme postavenie do akého privádzame seba a svoje okolie pri takomto zmýšľaní. Je to sťa by sme my boli centrom sveta, vesmíru, ako keby všetko patrilo nám. Sme smutní, ak osvedčené vzorce správania neprinášajú želaný efekt - nevedú k cieľu mať. Potreba mať, vlastniť je opakom kresťanského postoja dávania sa druhému človeku (byť služobníkom). Človeku bola potreba mať daná do vienka ako príležitosť pracovať na svojom zdokonaľovaní („naplňte zem a podmaňte si ju“), druhou stranou mince je však pokušenie spomínaného sebectva.

Vzťah človeka k veci sa eliminovať nedá. Dá sa však redukovať jeho pôsobenie na medziľudské vzťahy. Kňaz podal jednoduchý návod. Aby sme si to jasnejšie uvedomovali, je dôležité si to aj nahlas povedať. Najjasnejšie a najpochopiteľnejšie je to na príklade manželského života. Nehovorme: „Mám manželku/manžela.“, hovorme: „Som jej manželom/jeho manželkou.“. Vypovedaná zmena uhla pohľadu môže byť veľkým oslobodením (už sa nemusíme správať tak ako sa očakáva, aby nás partner „poslúchal“), ale i záväzkom voči sebe samému (ja budem iniciátorom zmien, lebo pracujem so sebou samým a netlačím na okolie, aby sa prispôsobilo) – už nemám, ale som...

V závere kázne kňaz odporučil manželom po príchode domov povedať partnerovi: „Už Ťa nechcem mať, chcem tu pre Teba byť!...“ ako znak obnovenia lásky, pokory a služby, ktorú si manželia prisahali pri oltári. Príklad z manželského prostredia som vybral kvôli jeho názornosti, ale vypovedaný princíp môžeme uplatňovať kedykoľvek. Na záver zopakujem ústrednú myšlienku: „Nechcem len mať, chcem tu byť!“