Nebojme sa byť darom jeden pre druhého

Dlhšie som hľadal, kde je moje miesto v tomto živote. Popravde, vždy som bol veľmi citlivý k okolnostiam, týkajúcim sa iného blízkeho človeka, najmä keď prežíval nejaké ťažké obdobie. Vždy som to s ním osobne veľmi empaticky prežíval. Jeho bolesť bola aj mojou veľkou bolesťou. Stále som sa ho však snažil nasmerovať tak, aby aj z tej často veľmi náročnej situácie vytiahol niečo pozitívne.

Keďže už asi pätnásť rokov spolupracujem výlučne s mladými asistentmi, stretávam sa s rôznymi životnými príbehmi. Práve v tom som našiel svoju cestu, po ktorej sa mám vydať. Nič nie je krajšie než to, keď môžem spoznať mladého človeka a zdieľať s ním rozhovory o živote, o jeho radostiach, o jeho nasmerovaní na jeho ceste. Snažiť sa ho prijať takého, aký je. To znamená s pozitívnymi stránkami, ale aj s negatívnymi stránkami. Ani Pán Boh predsa medzi nami nerobí rozdiely. Ako by som si potom mohol ja dovoliť posudzovať mladého človeka, ktorý ešte mnohokrát hľadá svoju cestu, kde by sa cítil šťastný a naplnený v živote.

Hľadá svoje priority, svoje miesto v spoločnosti, svoje priateľstvo, kamarátstvo. Učí sa aj zodpovednosti a samostatnosti, keďže väčšinou navštevuje vysokú školu a čoskoro ho čaká reálny život, kde bude musieť zvládať ešte náročnejšie situácie.

Možno postupne aj prichádza nejaká partnerka do jeho života. Preto sa častokrát rozprávame aj o dievčatách. Asistenti sa mi zverujú, čo všetko by ich vysnené dievča malo spĺňať. Je to trošku paradox, že si ma Pán Boh vybral do tejto úlohy. Ja, ktorý som vlastne ani jeden vzťah nezažil, mám byť v tomto smere nápomocný mladému človeku? Znie to úsmevne. Aj to bola jedna z veľkých výziev na začiatku tejto cesty.

Naozaj sa mi to ťažko s pokorou prijímalo, pretože som si opakoval, že na to nemám potrebné vzdelanie. „Ako môžem byť nápomocný?“, „Ja sa proste na to necítim.“ Ale viacerí moji priatelia ma povzbudzovali. Vraveli mi: „Vieš, Pánu Bohu nezáleží, aby mal na svojom mieste, kam chce vplývať, super vzdelaného človeka. Jemu dokonale stačí taký človek, aký si práve ty. Lebo ty sa dokážeš najlepšie vcítiť do druhého človeka, a na to nepotrebuješ nejaké super vzdelanie.“ A tak som to postupne prijal, po niektorých rozhovoroch s viacerými ľuďmi, ktorí ma povzbudili do tejto služby.

Je to pre mňa veľkým požehnaním, keď sa stretnem po nejakom čase s bývalým asistentom a po tých rokoch mi ďakuje, ako som mu pomáhal počas práce so mnou. Ja mu stále odpovedám: „Neďakuj mne, ale Pánu Bohu, že som Ti dokázal pomôcť, lebo ja som iba jeho prostredník, sám veľmi nedokonalý. Je to výlučne jeho práca, pretože to On si vlastne stále vyberie a požehná svojím veľkým požehnaním.“ A keď vidím svojho bývalého osobného asistenta so svojou rodinkou, ako sa s láskou stará o svoje deti, to je pre mňa najväčšia odmena, akú som mohol dostať. Až vtedy naplno vidím ovocie svojej trojročnej alebo štvorročnej práce. Vtedy som najšťastnejší človek, je to jednoznačne najväčšie šťastie v mojom živote.

Redaktor: Matúš Knap (s asistentom Benjamínom Vodrážkom)