Týmto príspevkom by sme chceli ľudí povzbudiť, aby z vozičkárov nemali strach, predsudky a obavy. Aj napriek tomu, že sme na vozíku alebo inak zdravotne znevýhodnení, očakávame od svojho okolia, že sa k nám bude správať rovnocenne v každom ohľade. Aj my sme kamarátski, máme zmysel pre hodnoty a vieme o sebe rozhodovať. Preto som rada, že sme včera (19.1.2016) diskutovali o zásadách správania sa voči vozičkárom. Rozprávali sme sa o chybách, ktorých sa chodiaci ľudia zvyknú dopúšťať, niekedy pre nevedomosť, inokedy možno kvôli strachu, predsudkom či obavám. Nech je to už tak, alebo tak, považujeme za dôležité, aby sa o týchto zásadách vedelo, aby si spôsoby slušného správania sa uvedomovali aj vozičkári, aj chodiaci ľudia. Naša diskusia bola inšpirovaná článkom z internetových vozičkárskych novín.
- Nehovorte s vozičkárom „z vysoka“.
Pri komunikácii s vozíčkarom nie je vhodné stúpnuť si k nemu čo najbližšie, pretože musí zdvíhať hlavu hore, čo môže byť nepohodlné. Správne by mal človek buď si sadnúť, alebo si primerane čupnúť k osobe na vozíku, s ktorou sa rozpráva.
Prinášame vám niekoľko postrehov z prvej ruky, od osôb so ZP:
„Raz sa mi to stalo, že na mňa pozerali zvysoka, na úrade. Povedal som pracovníkovi, či sa môže trochu odstúpiť. Moja mama bola veľmi prekvapená, že som sa ohradil.“
„Pozitívna skúsenosť sa mi stala vlani na medzinárodnej konferencii v Bratislave. Rozprával som sa osobne s pánom Franzom Wolfmayerom, prezidentom Európskej asociácie poskytovateľov služieb osobám so ZP (EASPD), ktorý sa ku mne zdvorilo naklonil a komunikoval so mnou priamo z očí do očí.“
- Nehovorte do chrbta
Pri dlhšom rozhovore s osobou na vozíku nie je vhodné smerovať rozhovor do chrbta. Je lepšie, ak chcete preberať vážnejšie veci si niekde sadnúť a v pokoji to prebrať.
Vyjadrenia vozičkárov:
„Ak chcem viesť dlhšiu debatu s asistentkou, poviem jej, nech si ideme niekde sadnúť, kde sa môžeme porozprávať z očí do očí.“
„Keď sa rozprávame o bežných veciach, napr. o počasí, tak mi to nevadí, ale napr. keď sa rozprávame dôverne alebo o vážnejších témach uprednostňujem očný kontakt.“
- Nehovorte s asistentom
Keď je človek na vozíku, neznamená to automaticky že je nesvojprávny, alebo že sa nevie vyjadriť či rozprávať. Preto je veľmi dôležité komunikovať priamo s vozičkárom, nie s jeho asistentom, trefne povedané asistent nie je tlačový hovorca vozičkára.
S týmto nerovným prístupom má skúsenosť nejeden vozičkár:
„Veľakrát som zažil rôzne nepríjemné príhody, ktoré súviseli s mojím zdravotným postihnutím. Množstvo príhod sa mi stalo na rôznych úradoch, keď som si vybavoval rôzne úradné dokumenty a doklady. Išiel som na konkrétny úrad so svojím osobným asistentom. Prišiel som ku príslušnému okienku. Úradníčka si všimla za mnou stojaceho asistenta. Povedal som konkrétnu požiadavku. Zrazu začala komunikovať s asistentom. Pýtala sa ho, prečo neprišiel sám, bezo mňa. Odpovedal som jej, že si svoje osobné záležitosti chodím vybavovať sám osobne.“
„Mám skúsenosti s tým, že sa veci riešia o mne bezo mňa, napr. na úradoch. Keď som bol na posudkovej komisii ohľadom auta, rozprávali sa úradníci s mojimi rodičmi, nie so mnou. Je to pre mňa dosť nepríjemné, nabudúce keď sa mi to stane, tak sa určite ozvem.“
„Toto mi väčšinou robila a robí mama, napr. u lekára, keďže máme spoločného lekára, ona hovorí za mňa, aby to bolo rýchlejšie, lebo nemá trpezlivosť na to, kým sa vyjadrím ja.“
- Nezabúdajte na slušnosť a etiketu
Keď sa v spoločnosti podávajú na privítanie, alebo pri odchode ruky, nie je dôvod osobe na vozíku ruku tiež nepodať.
Vyjadrenie vozičkárov:
„Je to smutné, ale ja mám skúsenosť z rodiny. Môj vlastný strýko každému podal ruku okrem mňa. A stáva sa pravidelne...“
„Mne osobne ruku ľudia obvykle nepodávajú, ale mám skúsenosť, že ľudia ma chytia napr. jemne za plece, alebo sú ku mne milí a zdvorilí.“
- Pozor na rýchle súdy
Ak má človek problémy s mobilitou, prípadne je jeho reč menej zrozumiteľná, neznamená to automaticky, že má mentálne postihnutie, alebo že je hlúpy, či menej inteligentný.
Bohužiaľ, aj s týmito predsudkami sa ľudia na vozíku veľmi často stretávajú:
„Keď som si vybavoval vozík, pracovník úradu bol veľmi prekvapený, že viem o tejto tematike dosť veľa, a že som mal požiadavky na funkcie a výbavu nového vozíka.“
„Raz keď som písala SMS niekomu, prišla ku mne jedna pani a čudovala sa: „ Joj tota malička, na vozíku, a ona vie aj SMS napísať.“ A moja mamka na to: „Hej predstavte si, ona chodí aj na vysokú školu.“ Pani ostala zarazená...“
„Väčšinou sa ľudia tiež čudujú, že také malé krehké žieňa, ako ja, si dokáže vybaviť s pomocou asistentky toľko veľa úradných úkonov. Nedávno som menila lekárku, a tá sa veľmi divila, že robím bankové prevody a iné úradné úkony, ľudia totiž nečakajú, že ovládam úradné záležitosti, alebo že chodím voliť.“
„Vlani som bol v nemocnici na operácii. Prišiel som na kliniku spolu s rodičmi, aby mi stanovili termín operácie. Sestrička mi kládla konkrétne otázky ohľadom môjho zdravotného stavu. Lekár komunikoval predovšetkým s rodičmi. Tykal mi a do lekárskej správy mi napísal, že mám mentálne postihnutie, napriek tomu, že mám vysokoškolské vzdelanie.“
Na tomto mieste by sme vám tiež chceli priniesť niekoľko postrehov a zážitkov od človeka, ktorý má k zdravotnému postihnutiu tiež blízko, a rôzne reakcie, s ktorými sa stretol, od nepríjemných až po tie, pri ktorých ostáva rozum stáť...
„Môj brat mladší odo mňa o dva roky je vozíčkar. Celý život som stretávala ľudí s rôznym typom zdravotného postihnutia. Najprv to boli jeho spolužiaci, potom aj starší dospelí, postupne som spoznala organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom so ZP. Dnes poznám skoro väčšinu ľudí so ZP v Košiciach (okrem seniorov). Keď vidím v meste vozíčkara, obzerám sa za ním, lebo v ňom očakávam niektorého svojho známeho, ktorého pôjdem pozdraviť :). Nikdy som nevnímala prítomnosť zdravotného postihnutia ako čosi zvláštne. Postupne som si však všimla, že väčšina ľudí reaguje na človeka na vozíčku nejako čudne. Správajú sa k nim inak, ako k ľuďom zdravým. Pokúsim sa vymenovať, čo som videla na vlastné oči doteraz :) :
- Reakcia typu: „dívam sa na ľudí so ZP, až mi oči idú vyskočiť :)“
- Reakcia typu: „nesmiem sa na nich pozrieť :)“
- Ďalšia kategória ľudí ich začne ľutovať, buď na celú ulicu nahlas, alebo sa najprv priblížia, a tak spustia svoje prejavy ľútosti.
- Zasa ďalší sa k nim správajú ako k maličkým detičkám.
- Niektorí ich prehliadajú ako vzduch.
- Dosť častým spôsobom reakcie je nesmierny obdiv voči všetkému, čo napr. vozíčkar (taký 30-40 ročný, nie 5 ročný) urobí (napr. fíha, to je úžasné, aký si šikovný, že si sám prišiel na úrad).
- Okamžité tykanie vozíčkarovi, pričom osobnému asistentovi, ktorý na vozíku nie je, a je oveľa mladší ako vozíčkar, sa samozrejme vyká, vozíčkarovi sa v tej istej situácii tyká.
- Bedákanie nad človekom so ZP (nie ľútosť, ani súcit, ale bedákanie), napr. „to je hrozné byť takým na vozíku, ako to môže Pán Boh dopustiť, aby sa rodili také deti,...“)
- Zvláštny typ prejavu „súcitu a ľútosti“ (nie je to ani jedno, ani druhé) , napr.: „Joj, ja som taká citlivá, že sa nemôžem ani pozrieť na takých ľudí, hneď potom musím plakať.“
Určite sa mi nepodarilo vymenovať všetko, len tie najčastejšie reakcie ľudí zdravých pri stretnutí s človekom so ZP. Takto sa však neprejavujú len ľudia na uliciach, prípadne babičky na dedine, ale aj zdravotníci, sociálni pracovníci, úradníci... Samozrejme nie všetci, ale mnohí áno. Aj tí, ktorí s problematikou ZP pracujú. Nuž čo zostávalo ľuďom so ZP...len si zvyknúť. Ale teraz sa doba zmenila. Stále viac vyspelé krajiny Európskej únie požadujú zlepšenie prístupu spoločnosti k ľuďom so ZP. Chodia nám tu na Slovensko v tom pomáhať. Je to predovšetkým Európska asociácia poskytovateľov služieb ľuďom so ZP (EASPD). Ako ma veľmi potešilo, prekvapilo, ba až očarilo J, keď som videla, ako hlavní predstavitelia tejto organizácie sa správajú k ľuďom so ZP. S akou úctou, empatiou k nim pristupujú, správajú sa k nim ako k rovnocenným partnerom, lebo oni vedia, že ľudia so ZP nimi sú. Taktiež to nijako nepreháňajú s pozornosťou, či obdivom, podarilo sa im spojiť ohľaduplnosť, respektíve rešpektovanie špecifických potrieb ľudí so ZP, s prirodzenosťou. Potešili nás, dali nám nádej, že aj u nás to raz takto bude vyzerať (ak sa o to budeme snažiť).
Téma správania sa ku osobám so ZP je veľmi široká, pretože zvláštne či rozpačité reakcie na ľudí so ZP v spoločnosti sú takmer na dennom poriadku. „Pri diskusii o tejto téme som si uvedomila, že aj my môžeme žiadať od ostatných, ako sa k nám majú alebo nemajú správať. Nemali by sme sa báť v akejkoľvek situácií správne sa vyjadriť, prípadne sa ohradiť. Chceme dať verejnosti na vedomie, že aj my máme svoju dôstojnosť, a že je dôležité ako sa k nám vozičkárom ostatní správajú. Ide o to, aby sa nás ľudia nebáli a nemali voči nám predsudky a aby vedeli, že napriek ZP si dokážeme vytvárať vzťahy s okolím, tak ako aj v rodine.“
Keďže táto téma je veľmi rozsiahla a zďaleka sme ju nevyčerpali budeme sa pravidlám správania sa ku ľudom so ZP venovať aj v ďalšom článku.
Maťka H. & Ľubka B.