Krátke vyjadrenie o prínose OA

Prvé informácie o osobnej asistencii ako praktickej činnosti som získal pred vyše rokom v čase mojej vysokoškolskej praxe (dovtedy to bola len odrážka v poznámkach z teórie sociálnej práce). Počas projektu zameraného na popísanie architektonických bariér v Košiciach som sa čiastočne hlbšie ponoril aj do problematiky života ľudí so zdravotným postihnutím. PhDr. Marián Kozák z organizácie Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach prejavil dávku odvahy a neznámeho bakalárika oslovil s ponukou vykonávať mu osobnú asistenciu. Postavil ma tak do pozície, v ktorej som si musel zvoliť, či ostanem brigádovať na pôvodnom pracovisku mimo svojho študijného odboru, alebo si zvolím novú neprebádanú cestu.

Odpoveď poznáte. Zvolil som si opustiť zabehnuté koľaje, a dobrých kamarátov a kolegov z pizzerie Nataly a od júla minulého roku som začal vykonávať osobnú asistenciu. Bolo by správne si spomenúť aj na motív, či otázky, ktoré som si musel položiť a spomenúť odpovede, ktoré pomáhali utvárať moje konečné rozhodnutie. Pýtal som sa sám seba: „Čo chcem v živote robiť? Prečo by som mal opustiť kamarátov? Je vhodné opustiť stálu brigádu? Ako to príjme okolie? Čo vlastne budem musieť robiť?...“ Odpovedal som si nasledovne: „Sociálnu prácu študujem od strednej školy, budem sa jej venovať, kamarátov predsa neopúšťam. Najťažšie bude okoliu vysvetliť, čo to vlastne osobná asistencia je alebo čo budem musieť robiť.“ Na to som si odpovedať celkom presne nevedel. To bola výzva a ja mám výzvy rád.

Osobnú asistenciu by som určite nevykonával nebyť Majka Kozáka, v súčasnosti môjho dobrého kamaráta a spoludobrodruha. Z osobnej asistencie dokázal vytvoriť dynamickú činnosť rozvíjajúcu obe strany, dokázal ma včleniť do kolektívu sociálnych pracovníkov, klientov a osobných asistentov. Dostal som aj možnosť rozšíriť si svoju sociálnu sieť a snáď sa tak i stalo. Získavam množstvo poznatkov z prostredia sociálnej práce, fungovania sociálnych služieb, procesu deinštitucionalizácie. A hlavne, mám ľudí v DKZPDaM rád. Vždy sa do klubu teším, a aj keď odchádzam unavený, som šťastným človekom.

Michal Kunc