Rozhovor so Silviou Shahzad (Petruchovou)

Vážení čitatelia,

už dlhšie sme mali v našom zariadení naplánovanú návštevu pani poslankyne Silvie Petruchovej. Po netrpezlivom čakaní pani poslankyňa prijala naše pozvanie a navštívila náš Detský klub.

Ja osobne som ju stretla prvý krát a pôsobila na mňa ako veľmi charizmatická osoba, rozhľadená vo všetkých oblastiach týkajúcich sa problematiky ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Môj obdiv si získala už len tým, že sa odhodlala aj napriek svojmu zdravotnému postihnutiu vykonávať povolanie poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky.  Veľmi ma potešilo, že popri svojej náročnej práci si našla čas aj  na návštevu nášho zariadenia. Mala som tú česť robiť s ňou rozhovor a položiť jej otázky, ktoré trápia zdravotne ťažko postihnutých ľudí a využila som príležitosť dozvedieť sa aj niečo o jej súkromnom živote.

 Aký   bol prvý   podnet k tomu, že ste sa rozhodli stať poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky ?

Dostala som ponuku  od hnutia OĽANO,  a tak som chvíľku zvažovala. Tým, že OĽANO dáva priestor skôr aktivistom a ľuďom, ktorí sa tejto v oblasti  viac angažujú, povedala som si, že takéto ponuky neprichádzajú každý deň.  Prijala som túto šancu, lebo možno už nikdy v živote takúto ponuku nedostanem.

Práca poslankyne je náročná. Nemali ste obavy z toho či to zvládnete a či sa Vám v parlamente prispôsobia vzhľadom na váš zdravotný stav?

Určite som zvažovala všetky možnosti, ale tým, že ja dlhodobo fungujem sama, bývam sama a všetko si riešim sama, tak som v takýchto veciach zbehlá. Hovorila som si, že sa to môže kedykoľvek zmeniť a aj napriek tomu, že som mala prácu, a že som sa mala celkom dobre, tak som si povedala, že stále môžu nastať okolnosti, že sa to naozaj zmení a nebudem vedieť ako ďalej. Viem, že takto fungujú ľudia aj inde, že by sa chceli vzdelávať, chodiť do práce, mať nejaké aktivity, poprípade sa osamostatniť a bývať sami, ale nevedia ako.

            A práve toto ma nejako naštartovalo. Povedala som si, že viem zvážiť svoje reálne možnosti, aj keď je to ťažké a viem, že aj ja som niekedy odkázaná na asistentov,  a ich pomoc potrebujem niekedy do veľkej miery, ale viem, že mám dostatok síl, aby som mohla túto prácu vykonávať, pretože teraz tú silu ešte cítim.  Tak som si povedala, že idem do toho.

 Ako na to reagovali Vaši známi, rodičia a súrodenci, pokiaľ nejakých máte, že ste sa stali poslankyňou Národnej rady ?

 Moji rodičia sa samozrejme potešili, lebo ma poznajú a vedia, že keď si niečo zaumienim, tak za tým idem. Bola som milo prekvapená. Dokonca mi robili aj kampaň a oni sami mi roznášali letáky.

Stretli ste sa s negatívnou reakciou vo svojom okolí kvôli tomu, že ste sa stali poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky alebo ani nie ?

 Vo svojom okolí nie, práve naopak všetci to vítali, pretože sa pohybujem v prostredí, kde je veľa ľudí so zdravotným postihnutím. Opačné reakcie sú skôr od ľudí, ktorí ma nepoznajú, z parlamentu, z internetu. Na internete sú hlášky v zmysle, čo chce človek  na vozíku v parlamente, keď sú tam bariéry. Práve o tom to je, že je nás málo vidieť, málo sa zapájame, tie možnosti nemáme, treba to zmeniť.

 Aké zmeny očakávate od toho, že ste poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, čo sa týka vzťahu ku ľudom s ťažkým zdravotným postihnutím  ?

Hlavne očakávam, že sa aktivuje čo najviac ľudí s ťažkým zdravotným  postihnutím, že sa budú zapájať, zaujímať sa o dianie okolo seba. A že aj toto bude pre nich motivácia. Možno nemusia  byť práve v parlamente, môžu byť napríklad v miestnej samospráve, môžu sa zapájať do miestnych aktivít  v  mieste kde žijú, nie je to nič zvláštne, dá sa to. Minimálne dúfam, že mi budú dávať spätnú väzbu a týmto spôsobom sa budú na mňa obracať, ak niečo nefunguje, pokiaľ to nie sú schopní zmeniť, že sa budú môcť na mňa obrátiť. Dáme si o sebe vedieť a budeme sa snažiť zlepšovať podmienky.

 Máte očakávania od podobných organizácií ako sme my, Detský klub? Očakávate aj s nami spoluprácu ?

Určite áno, chcem spolupracovať s hocikým, kto prejaví záujem, či sú to organizácie alebo jednotlivci alebo ľudia z iných oblastí, ktoré sa nás na prvý pohľad netýkajú, ale to, že mi robíme všetky veci, tak ako zdraví ľudia, týka sa nás to. Som otvorená spolupráci s kýmkoľvek, kto prejaví záujem, že si budeme pomáhať navzájom, každý v tom, v čom je dobrý.

Napĺňa Vás alebo skôr unavuje práca v parlamente?

Prvé týždne som sa cítila unavená, lebo som chodila domov aj večer o jedenástej a ráno zavčasu o šiestej ráno som už vstávala. Postupom času som si na tento rytmus zvykla, mám pocit, že tá práca má zmysel, že ma baví, že to chcem robiť. Stretávať sa so všetkými tými ľuďmi a dostávať od nich tú energiu. Napĺňa ma to, ak môžem ostatným dávať pocit spolupatričnosti. Verím, že sa nám môže  podariť meniť veci. Zažívam, že byť poslancom niečo znamená. Mnoho ľudí robí užitočnú a dobrú prácu, no ako keby sa to podceňovalo, lebo to robia pre svoje komunity. Z pozície poslanca sa mi niektoré dvere otvárajú oveľa rýchlejšie.

Máte čas popri svojej práci aj na súkromie?

Snažím sa všetko stíhať, niekedy je to naozaj ťažké. Mám koníčky, ktorým sa venujem. Chodím na preteky (orientačný šport - presná orientácia, pozn. redakcie), čo je náročné na čas a cestovanie, ale chcem, lebo ma to baví a je to pre mňa relax.

Máte nejaký odkaz pre ľudí s ťažkým zdravotným  postihnutím?

Myslím, že je dôležité dávať si reálne ciele, postupne kráčať za svojimi snami. Možno netreba mať prehnané sny, ale vymýšľať maličké a postupne si ich plniť. Ja som si nikdy nemyslela, že budem v parlamente, ani moje pracovné zameranie tomu nenasvedčovalo. Šance sú. Od malička som si dávala reálne ciele.

Ešte niečo na záver. Rada cestujete? Kam by ste chceli ísť, keby ste mali tú možnosť?

Áno, veľmi rada cestujem. Mám rada Írsko, už som tam dávno nebola. Vždy sa tam rada vraciam. Mojím snom sú labyrinty, čiže takým mojim cestovateľským snom je navštíviť nejaké veľké labyrinty.

Týmto by som Vám chcela poďakovať za rozhovor. Rada som Vás spoznala a dúfam, že sa nevidíme poslednýkrát.

Aj ja ďakujem.

Martina Holentová