Rozhovor s Borisom Klohnom, ZOM Prešov

Boris Klohna je jeden z najaktívnejších „vozíčkarov“ v Prešove. Okrem pôsobenia v združení ZOM Prešov sa aktívne zúčastňuje rôznych konferencií, bojuje za lepšie životné podmienky občanov s ŤZP a ich osobných asistentov. Viac o jeho živote sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Boris, predstav sa našim čitateľom v skratke.

Volám sa Boris Klohna, narodil som sa v roku 1968 ako zdravé dieťa. Ale ešte v prvom roku môjho života som, po zápale miechy, ostal ťažko zdravotne postihnutý (svalová atrofia), odkázaný na elektrický invalidný vozík a cudziu pomoc - „asistenciu“, prakticky pri všetkých úkonoch. Detstvo som prežil v Prešove, v rodine so svojimi rodičmi a mladším bratom, kde žijem až dodnes. Do školy som chodil v Košiciach, do známeho zariadenia na Opatovskej ceste, až do maturity na Strednej ekonomickej škole. O štúdium na vysokej škole som sa pokúšal ešte v časoch socializmu, to však nevyšlo z dôvodu akéhosi „strachu“ vtedajších inštitúcií, práve z môjho ťažkého zdravotného postihnutia. V súčasnosti pôsobím ako predseda a štatutár občianskeho združenia ZOM Prešov, o ktorého poslaní a zameraní sa dá dozvedieť na www.zompresov.sk. Zjednodušene sa dá povedať, že sa naše združenie zaoberá pomocou a službami pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Máš nejaké pracovné skúsenosti aj mimo ZOMky?

Prakticky hneď po ukončení školy, ešte v roku 1987 som nastúpil do svojho prvého zamestnania v pivovare Šariš, kde vtedy pracovali aj obaja moji rodičia. Pracoval som v technológii a mal som na starosti evidenciu surovín potrebných na výrobu piva, ako aj kontrolu dodržiavania technologických postupov. Paralelne s tým som neskôr pracoval aj v inzertnom časopise, kde som mal na starosti regionálny zber a spracovanie inzerátov. Ďalšiu zaujímavú pracovnú skúsenosť som mal v spoločnosti, ktorá sa zaoberala výrobou pokovovaného skla. Tu bolo mojou úlohou riadiť výrobný proces a zabezpečovať personálne obsadzovanie. Nakoniec som zakotvil v ZOM-ke, kde som až dodnes.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech v živote?

Za úspech považujem svoj život sám o sebe. Ale aj to, keď sa mi podarí niekomu pomôcť, hoci len urobiť mu radosť, spôsobiť hocijakú pozitívnu emóciu.

Bývaš nezávisle? Ak nie, chcel by si? Čo by si k tomu potreboval, resp. čo ti k tomu chýba?

Bývam tak nezávisle, ako sa to len v mojom prípade dá, a ako to ja dokážem. Žijem vo vlastnom, bezbariérovom byte teraz už len so svojim otcom. Pomáhame si a staráme sa o seba navzájom. Využívam služby osobnej asistencie, ktoré sú pre mňa zásadné, avšak v súčasnej legislatívnej podobe a vzhľadom k mojej diagnóze nedostatočné.

Prejdeme k vášmu združeniu ZOM Prešov. Ako vzniklo a akú úlohu v jej histórii zohrávaš ty?

Takzvané ZOM-ky (základné organizácie mládeže) boli v minulosti rozšírené po celom Slovensku a boli súčasťou štruktúry Slovenského zväzu telesne postihnutých, a ešte predtým Zväzu invalidov. My sme, ako partia mladých ľudí v prešovskej ZOM-ke začali pracovať, budovať členskú základňu, organizovať akcie. Vybudovali sme si imidž, značku a v roku 2000 sme sa zaregistrovali na Ministerstve vnútra SR, ako samostatné občianske združenie ZOM Prešov. Postupne sme si vytvorili priestory, pracovné miesta a začali profesionálne pôsobiť v oblasti poskytovania sociálnych služieb a realizácie rôznych projektov. Ja osobne som bol pri tom od začiatku, bol som jedným zo zakladateľov občianskeho združenia a v súčasnosti pôsobím, ako jeho predseda a štatutár.

Čo ťa motivuje pri tvojej práci a aktivite?

Baví ma hľadať a objavovať cesty k realizácii snov a túžob, a to nie len mojich. Baví ma pracovať v kolektíve nadšených ľudí, prežívať s nimi dobré chvíle a prispievať k riešeniu problémov akéhokoľvek druhu, ak mi to moje vedomosti a schopnosti umožnia. To je môj hnací motor a motivácia.

Vieme o tebe, že hráš aktívne bocciu. Aký je tvoj najväčší športový úspech v tomto športe?

Boccia, tá skutočná ,súťažná vrcholová, je niečo, čo som pre seba, bohužiaľ, objavil trocha neskoro. Napriek tomu som sa rozhodol, a to celkom nedávno (v roku 2013), že sa jej budem „naplno“ venovať. Vyžadovalo si to dosť veľké tréningové, organizačné i finančné úsilie. Ale vďaka tomu som mohol, po prvý krát v živote, zažiť pocity naozajstných športových víťazstiev a prehier, napätia, adrenalínu a mnoho iných emócií, ktoré práve šport prináša. Podarilo sa mi získať tituly Majstra Slovenska, vyhrať niekoľko ligových turnajov, dostať sa na aj prvé miesto slovenského rebríčka, zúčastniť sa turnajov v zahraničí, zahrať si s dobrými európskymi hráčmi a hlavne spoznať mnoho výborných hráčov a nových ľudí u nás doma i v zahraničí. Nesmiem zabudnúť ani na svojich kolegov, úspešných spoluhráčov, asistentov, rozhodcov, časomeračov a dobrovoľníkov, fanúšikov a podporovateľov, ktorí sú taktiež nezastupiteľnou súčasťou tejto našej športovej aktivity. Boccia nám dáva veľkú príležitosť príťažlivo propagovať tú hlavnú „vec“, o ktorú nám ide. A to je samostatný a nezávislý život ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím.

Ak by si mal tú moc zmeniť legislatívu v problematike života so zdravotným postihnutím, čo by si zmenil?

Malo by sa zrušiť dehonestujúce posudzovanie príjmov a majetku osôb so zdravotným postihnutím, pretože v tomto prípade sa nejedná o sociálne dávky, ale o kompenzácie dôsledkov ich postihnutia. Toto obmedzovanie príjmov vo veľkej miere znemožňuje samostatné bývanie, splátky úverov a hypoték, ako aj úhradu iných potrebných nákladov. Mal by sa zvýšiť príspevok na osobnú asistenciu a opatrovanie. Mali by sa vytvoriť podmienky pre tréningové, modelové bývanie, pracovnú diagnostiku, zjednodušiť administráciu chránených dielní a malo by sa dôslednejšie dbať na tvorbu bezbariérového životného prostredia formou uplatňovania „univerzálneho dizajnu“.

Akými spôsobmi ste sa už (ako jednotlivec alebo ako organizácia) pokúšali o pozitívnu zmenu legislatívy?

Ako zástupcovia organizácie ZOM Prešov máme priamo v stanovách obhajobu záujmov ľudí so zdravotným postihnutím. Pravidelne sa preto zúčastňujeme pripomienkovania zákonov a noviel z oblasti zamestnávania, sociálnych služieb alebo kompenzácií. Mnohokrát musíme vyvinúť enormné úsilie, aby aspoň nedochádzalo k zhoršovaniu existujúcich podmienok.

Za rozhovor ďakuje Matúš Knap