Návšteva pani poslankyne Silvie Petruchovej a podpredsedu NROZP Tibora Köböla v Detskom Klube.

V utorok 9. augusta sme mali tú česť privítať významných hostí a to až z ďalekej Bratislavy. Navštívila nás poslankyňa Národnej rady SR, Silvia Petruchová spolu so svojou osobnou asistentkou slečnou Luciou a pán Tibor Köböl, podpredseda Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím, ktorý v Organizácii muskulárnych dystrofikov pôsobí ako sociálny poradca. Celková atmosféra sa niesla v duchu tvorivej a radostnej spolupráce.

Stretnutie sme po malom občerstvení otvorili diskusiou v priestoroch denného centra. Naši hostia pozorne načúvali a vyjadrili pochopenie pre problémy, s ktorými sa stretávame, preto sa  do diskusie zapojil každý, koho ťažila nejaká otázka. V pokojnej uvoľnenej atmosfére sme strávili príjemné dopoludnie. Okrem klientov a zamestnancov boli prítomní i rodičia klientov a každý, kto má ochotu a záujem svojou aktivitou prispieť k zlepšeniu stavu našej spoločnosti.

Debatovali sme o postavení osobných asistentov z pohľadu pracovnej pozície, o pracovných asistentoch a bariérach rôzneho druhu. Napríklad o bariérach pri cestovaní. Oproti minulosti sa veľa vecí zmenilo. Často cestujeme rýchlikmi, väčšinou nie je problém vybaviť plošinu. Všetci sme sa zhodli na tom, že najdôležitejší  zo všetkého je však ľudský faktor. Môžeme mať najmodernejšiu  techniku, no pokiaľ nebude ochota ľudí, bude vždy problém. Porovnávali sme prístup pracovníkov železníc v Košiciach a Prešove, pretože tieto dve stanice najviac navštevujeme. Prešov je zatiaľ na 1. mieste pokiaľ ide o ústretovosť a ochotný prístup. Pracovníci boli vždy ochotní poradiť či pomôcť. Žiaľ, nie všade sme sa stretli s takýmto prístupom. Myslenie ľudí nie je jednoduché zmeniť, ale je to to najdôležitejšie. Pani poslankyňa Silvia aj Tibor K. nás povzbudili, aby sme dávali o sebe vedieť, aby sme sa dávali vidieť. Tibor K. hovoril, že sleduje našu facebookovú stránku a páči sa mu, kde všade sme sa dostali. Na mnohých miestach, ktoré sme navštívili, ľudia na vozíčku ešte nikdy neboli :-). A je veľmi potrebné, aby si spoločnosť zvykla na to, že ľudia s postihnutím majú právo a chcú  sa normálne pohybovať a žiť rovnakým spôsobom života, ako ostatní. Potrebujú ako iní chodiť do školy, mať prácu,  navštevovať divadlá, kultúrne pamiatky, zabávať sa...:-). 

Slova sa ujala i mamka jedného klienta pani Hurná. Vyrozprávala nám svoj životný príbeh a poťahovačky, ktoré sa s ňou vlečú už asi 7 rokov. Jankova mamka prišla z Liptova kvôli tomu, aby mohol Janko navštevovať  školu. Na Liptove, po Jankovom narodení, keď mu lekári stanovili diagnózu, povedali matke, že Janko nebude vzdelávateľný. Keď mal 3 roky, odišli  do Košíc. Žili v byte pre osamelých rodičov, z ktorého museli odísť, pretože p. Hurná zarobila viac, ako bolo povolené.  Keď mala 58 rokov, jedna pani poslankyňa jej chcela pomôcť vybaviť nejaké bývanie.  Povedali jej, že ako dôchodkyňa má nárok na malometrážny byt, ale len keď sa „zbaví“ Janka. Veľmi ju to zabolelo. Poradili jej, nech kúpi byt z dražby, čo aj nakoniec urobila. V polovici  roku 2009 dostala list vlastníctva, no dodnes v byte nebýva, bývajú tam neplatiči. Dala tam vypnúť elektriku aj vodu, no bytový podnik vodu zapol naspäť s tým, že keď nebude mať na zaplatenie, byt jej zoberú. V súčasnosti už  11 rokov žijú spolu s Jankom v podnájme, v garsónke.  Platí prenájom tam, a zároveň platí nájomné za druhý byt, v ktorom nemôže bývať.  Nemôžu si vybrať ani pôžičku zo stavebného sporenia, pretože Janko má postihnutie a obaja majú nízky dôchodok. Odkedy dala vypnúť vodu a znova jej ju zapli, bola už viackrát na polícii, no nepochodila. Pani Hurná má predstavu, že by sa v budúcnosti ten byt mohol prerobiť na bezbariérový, že by tam mohol bývať Janko, napríklad s iným kamarátom s postihnutím alebo s asistentom. Silvia bola veľmi dojatá z rozprávania p. Hurnej, opýtala si od nej všetky kópie dôležitých  dokumentov týkajúcich sa bytu a prisľúbila jej, že sa na to opýta príslušných odborníkov a ombudsmanky, a že sa bude snažiť tieto veci riešiť a pomôcť jej v tejto neľahkej situácii.  Dúfame, že situácia pani Hurnej a nášho Janíčka sa zlepší, a že budú môcť žiť spoločne dôstojný život vo svojom vlastnom bývaní, na ktoré majú nárok. Zaujímavú debatu pretrhla lákavá vôňa pizze.Urobili sme si obedňajšiu prestávku, ktorú sme využili na občerstvenie a neformálne rozhovory. A naša kolegynka Martinka H. sa pripravila i na jeden formálny rozhovor :-). Viedla s p.poslankyňou Petruchovou interview, ktoré máme zachytené na kamere, aby sme neskôr pripravili zaujímavý videodokument. Diskusia pokračovala rozvíjaním ďalších tém, ktorým sa budeme venovať v nasledujúcich  článkoch.

Hostia si prezreli celý objekt,  priestory liečebnej rehabilitácie, materskej školy, telocvičňu aj bazén. Pani poslankyňa vyjadrila svoj obdiv a radosť z toho, že spoznala organizáciu, ktorá sa stará o potreby ľudí so ZP a svojimi aktivitami prináša pozitívnu energiu. Ona sama sa snaží využiť svoje postavenie práve pre zlepšenie situácie ľudí so ZP a cíti nesmierny prílev energie a podpory od ľudí, ktorí majú rovnaké poslanie, i keď sú na druhom konci Slovenska. Darček, ktorý jej asistentka odovzdala každému prítomnému nesie túto myšlenku: POTIAHNEME SA. Vzájomnou podporou, spoločným úsilím dosiahneme svoj cieľ. Sme veľmi radi, že počnúc touto návštevou budeme môcť odštartovať našu spoluprácu. :-).

Lucka Č. & kol.