Naše nové bratislavské príhody

   Do Bratislavy chodievam s kamarátmi z Inklubu pravidelne už niekoľko rokov. Tento rok v októbri sme sa do nášho hlavného mesta vybrali znova. Vo vlaku z Košíc do Bratislavy bola výborná nálada. Všetkým nám bolo spolu dobre a veselo. V kupé som bol s Marcelkou, Jankom S. a Ľubom. Hrali sme rôzne hry na tablete, napríklad Človeče alebo bowling. Cesta trvala až šesť hodín, ale vôbec som sa nenudil, lebo som bol v skvelej spoločnosti. S Marcelkou sme išli aj do jedálenského vozňa, kde sme sa občerstvili kávou. Cestou do jedálenského vozňa sa Ľubovi postupne začali odliepať podrážky na topánkach. Jedna milá cestujúca mu poradila, aby si topánky obviazal šnúrkami, ktoré mu podržia podrážky. Už vtedy som vedel, že nás čaká veľmi zaujímavý výlet. 

  V Bratislave na stanici Marcelka hneď kúpila špeciálne lepidlo, ktorým sa pokúšala zalepiť Ľubove topánky, aby vydržal dôjsť aspoň do hotela. Ľubo stál, kým sa podrážky ako-tak neprilepili, ale cestou mu zase začali odpadávať. Našťastie, hotel bol neďaleko železničnej stanice a keď sme sa ubytovali, Ľubov kamarát mu priniesol iné topánky. Bývali sme v Hoteli Clarion a zase sme mali s Ľubom spoločnú izbu a spojené postele. V pondelok večer sa k nám prisťahoval ešte náš kamarát Adam P. z Martina. 

   V nedeľu poobede sme sa išli pozrieť do Petržalky, kde sme sa odviezli električkou. Večer sme videli v meste pekné svetelné efekty, lebo v Bratislave bola vtedy Biela noc. Farebné lasery osvetľovali budovy a naše tiene, môj a Ľubov, tancovali do rytmu. 

   V pondelok ráno po raňajkách sme navštívili Bratislavský hrad. MHD sme sa viezli asi 12 zastávok. Potom sme šli hore takým miernym kopcom až k vstupnej bráne. Kúpili sme si lístky na prehliadku hradu, ktorý sme si poobzerali aj zvnútra. Príjemne ma prekvapilo, že dovnútra sme sa dostali zadarmo. Videl som dobový nábytok a pekné obrazy v zlatých rámoch. Vyšli sme aj hore na prvé a druhé poschodie. Na chodbách a schodoch bol pekný červený koberec. Chcel som sa ísť pozrieť aj do veže, ale schody boli príliš strmé. Veľa sme toho pochodili. Boli sme aj v hradnej knižnici, kde sme si prezerali pohľadnice a knihy. Potom sme ešte čakali na Marcelku, ktorá sa tam zdržala dlhšie.

   Z hradu sme šli do Mačkafé. Je to kaviareň na Zámockej ulici, kde robia hosťom spoločnosť mačičky. Boli pekné a prítulné. Bolo ich tam asi šesť. Každá mala svoj pelech na inom mieste. Milá čašníčka nám doniesla výbornú kávu. Zostali sme tam asi pol hodinku. Pili sme kávu a hladkali našich mačacích spoločníkov. Bol to pre nás príjemný zážitok. Keby existovala Medveďkafé, tiež by som si tam rád dal kávičku. 

     Potom sme sa vybrali do Galérie Multium, ktorá je tiež na Zámockej. Je to zaujímavé miesto, kde sú rôzne miestnosti. V každej je iná optická ilúzia podľa toho, aké sú tam zrkadlá. V jednej bola tma a videl som tam niečo, čo vyzeralo ako padajúce hviezdy na oblohe. Podo mnou boli zrkadlá, na ktoré sa nesmelo stúpať. Do ďalšej sme išli po jednom. Zrkadlá tam boli na každej stene, takže som videl asi desať Marekov. Bol som tam len ja, ale s toľkými Marekmi som sa necítil sám. Zaujali ma aj nekonečný tunel a nekonečná studňa. Také niečo som videl prvý raz. Veľmi sa mi to páčilo.

  Večer sme sa slávnostne obliekli, lebo sme sa chystali do divadla. Marcelka ma predtým zobrala do hotelovej žehliarne, kde som si vyžehlil nohavice. Žehliareň bola malá miestnosť so žehličkou a žehliacou doskou. Marcelka bola príjemne prekvapená, ako viem žehliť. Urobila mi aj fotku.  

  V divadle L+S sme videli predstavenie Náš priateľ René. Predstavenie bolo zábavné. Napísali a pôvodne ho hrali Július Satinský a Milan Lasica. Teraz ho hrajú Lukáš Latinák a Juraj Kemka. Boli tam vtipné rozhovory o rôznych ľudských vlastnostiach. Boli tam aj dobré pesničky. Herci boli oblečení moderne. Herci boli len dvaja, ale hrali viac postáv, čo bolo zaujímavé.

   Po divadle sme sa vrátili do hotela. V hoteli sme objavili telocvičňu, kde sa dalo cvičiť aj večer. Chvíľku sme tam cvičili, ale už som bol unavený, tak som si išiel ľahnúť. Išiel som sa pobaliť a dobre vyspať, lebo v utorok pred cestou domov nás čakala konferencia ma tému Nezávislý život. 

   Konferencia bola na Vysokej škole architektúry a dizajnu (Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, pozn. red.) Ráno o deviatej bola registrácia. Potom nám Dr. Simon Duffy rozprával o nezávislom živote a kľúčoch k občianstvu. Rozprával síce po anglicky, ale mali sme aj preklad do slovenčiny cez slúchadlá.

   Hovoril o tom, čo potrebujeme, aby sme ako ľudia so ZŤP mohli žiť nezávislý život. Spomínal život, domov, rodinu, pomoc, slobodu, peniaze, zmysel a lásku. Hovoril, že by sme všetci mali spolu žiť v komunite a navzájom si pomáhať. Pani doc. Zuzana Čerešňová potom hovorila o tom, aká dôležitá je prístupnosť pre nezávislý život ľudí so ZŤP. Ukazovala, aké úpravy by mali byť v rôznych budovách, bytoch a doprave, aby boli prístupné pre všetkých. Na konferencii boli aj pani poslankyňa Mgr. Jana Žitňanská, pani JUDr. Zuzana Stavrovská, komisárka pre osoby s ŤZP, a pani Mgr. Lýdia Brichtová, PhD.  

   Poobede sme sa v skupinách rozprávali o kľúčoch k občianstvu. Bol som vo viacerých skupinách. Vybral som si skupiny, v ktorých sa hovorilo o živote, slobode a zmysle. Myslím, že je dôležité hovoriť o týchto témach. Treba sa vzdelávať, aby sme boli k sebe lepší. Škoda, že som nemohol ostať do konca, lebo sme sa už museli ponáhľať na električku a potom na vlak do Košíc.

   Keby sa dalo, ostal by som v Bratislave dlhšie. Dúfam, že aj budúci rok zažijeme v Bratislave nové dobrodružstvá. 

Marek Molnár